Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

0; Za drapériou

"Niektoré cesty nemôžeme spoznať bez toho, aby sme sa nestratili."

-Erol Ozan (voľný preklad)

To ráno bola Cleo unavená viac než zvyčajne.

Pretrela si ešte raz oči a zahľadela sa na bledú dlaň, ktorá jej stisla rameno. Pred sebou nevidela žiadnu postavu, tak usúdila, že malá rúčka s tenkými prstami patrí jej priateľke za ňou.

Nemusela sa otočiť, aby uvidela Elein úškrn a znudený výraz v očiach - len toľko odporu si mohli dovoliť preukázať voči tradícii pravidelného modlenia sa ku stratenej kráľovnej.

Pohla sa k odhrnutému závesu, ktorý visel len zopár metoru pred ňou, keď zachytila vyčerpaný šepot Elei: „Najsilnejší mág Sharu a ráno ani poriadne nevníma svoje okolie."

Najradšej by jej niečo odvrkla, ale vedela, že nemôže zaháľať. Desiatky mágov sa tešili, že sa tejto povinnosti zbavia rovnako ako ona.

Navyše, pomyslela si, keď zaťahovala drapériu, dnes na mám právo byť zasnívaná.

Deväť rokov totiž uplynulo, odkedy prvýkrát položila nohu na zem Cyliemy. A už ôsmy raz sa je snívalo o tej noci, keď sa to stalo. Všetky detaily si stále pamätala, akoby sa to celé odohralo len pred niekoľkými chvíľami, nie temer pred desaťročím.

Zahnala nepríjemnú spomienku na ľudí, ktorí jej už nepatrili, a svoju pozornosť upriamila na sochu stratenej kráľovnej Eviah.

Jej farby nevybledli ešte ani po vyše storočí, počas ktorého na pamiatku kráľovnej dopadalo cez sklo slnko a snažilo sa ju obrať o krásu, ktorú jej prisúdili do vienka. Postava mala tvár nastavenú oblohe, ktorú už nemohla nikdy uvidieť, ónyxové vlasy jej padali až po pás. Bolo vidieť, že na ňu použili priepastnú čerň, farbu tmavšiu než akákoľvek iná. Hlavu jej zdobil diadém, v ktorom sa odrážala farba jasu noci a kameňov polnočných zafírov, ktoré sa mimo Penaeri nikde nevyskytovali. Bol to znak panovníčky; jednoduchý, jemný, no predsa akýsi impozantný.

Zlaté oči sochy akoby sa snažili vyhľadať slnko, ktorého farbu mali. No to by sa slnko muselo najprv roztopiť a zmiešať s jedinečnosťou slnečníc. Potom možno by nadobudlo farbu, o akej sa už dlhé veky priadli legendy.

Nesmelo sa zabudnúť ani na zväzok hrubých pergamenov zviazaných pevným, nepoddajným špagátom. Bol otvorený a človek si mohol všimnúť, že text bol písaný taktiež zlatým, úhľadným písmom.

Hľadela na stratenú panovníčku, ktorú už toľkí mágovia oplakali, o ktorej existovalo nespočetne veľa legiend - o jej odvážnosti, rozumnosti, neobyčajnej mágii a milosti. No mohol byť odvážny niekto, kto jedného dňa opustil svoje kráľovstvo a nechal ho napospas osudu? Mohol byť rozumný niekto, kto zanechal rozvrátenú krajinu bez jediného náznaku, ako ju poskladať? Mohol byť milosrdný niekto, kto nechal chaos, nech ovládne jeho ľud? Odpoveď bola prijasná, priveľmi jednoduchá - nie.

No predsa Eviah žila cez túto sochu a ľudia ju uctievali aj po stotridsiatich rokoch. Čo také vykonala, že ju jej ľud miloval? Nik nevedel. Nebola spomenutá takmer v žiadnych knihách či zväzkoch rovnako ako to, akú neobyčajnú mágiu ovládala. Proste ste museli mať v úcte mŕtveho a s najväčšou pravdepodobnosťou bez potomka, lebo bol posledný urodzenej krvi.

Nedokázala ju vystáť.

A mĺkva socha to vedela.

Dievčina, nie veľmi odlišná a staršia od nej, počúvala jej triády, vylievania zlosti a stratenie seba samej počas jej najslabších chvíľ. Hoci Cleo neznášala piatkovú hlúpu, nepodstatnú tradíciu, nemohla poprieť, že stratená bola dobrým poslucháčom. Prichádzala k nej v strede noci, keď tam nebolo ani len mŕtvej duše. Potom začala kričať, začala búchať, vrieskať, udierať a ničiť, lebo jednoducho mohla.

Vypustila zo seba zlosť, ktorú so sebou nosila každou hodinou a minútou. Dusila sa vlastnými pocitmi, ktoré ju napĺňali, až kým nevedela rozoznať krv od sĺz, až kým si po ňu temnota sama neprišla a nevzala ju do svojho chladného náručia.

Vždy sa rada poddala, vždy rada odišla preč, aby ju nevideli a nemusela znášať slová, ktoré vychádzali z jej úst. Občas, hoci nechcela, nemohla inak, ako len utiecť.

Vďačila čiernovláske za toľko času, pozornosti a trpezlivosti, až sa jej z toho zatočila hlava. Dlžila za to soche aspoň tých zopár viet, aspoň niečo. Vždy jej vravela to isté, vedela by to odrecitovať naspamäť, kedykoľvek by sa jej na to spýtali.

Nebola to modlitba, nebola to mantra ani chválospev. Skôr pripomenutie, čo tu zanechala a kto ju tu ešte aj po toľko čase čaká. Otvorila teda ústa a medzi ňou a kráľovnou opäť prebehol ten opovrhovaný jednostranný rozhovor, ktorému by sa najradšej vyhla, keby mohla.

„Mne je jedno, čo sa s tebou stalo,alebo prečo si nás tu všetkých nechala bez panovníka. Pamätaj však, že siočakávaná. Ty alebo tvoj potomok. Oni čakajú na svoju kráľovnú." A skôrnež si to stihla rozmyslieť, sa otočila, odtiahla záves a vykráčala von zKostola ruží, čo najďalej od nedôverne známych, vševediacich zlatých očí.

***

No, prvá časť prepisu je na svete. Úprimne, dosť som váhala, či ju nechám, ale nakoniec som sa rozhodla takto. Trošku kratšia, ale čo narobím :D sľubujem, že ďalšia už bude normálnej dĺžky (ehm..) a rozhýbe sa pomaly aj dej :) snáď vás takýto kratší úvod veľmi neodradil, myslím, že je aj celkom potrebný - ale to neskôr môžete posúdiť aj vy :)

Anyway, čo zatiaľ hovoríte na Cleo? A na drobnú ukážku z fungovania celého jej sveta? Myslíte, že bude Eviah ešte podstatná v príbehu? Ako sa vám páčia citácie na začiatku kapitol? Chcela by som ich mať na začiatku každej novej kapitoly, čo neplatí, ak budú rozdeléne na viacero častí.

Za všetky odozvy som vďačná rovnako ako za akékoľvek názory :)

-Tinna V.