Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

9; Tvorovia noci

"Keď hľadíš do temnoty dostatočne dlho, zistíš, že temnota hľadí naspäť."

-Sarah J. Maas, A court of wings and ruins (voľný preklad)

Temnota ju obklopovala to všetkých strany, okrádala ju o všetky zmysly a každú jednu vec, ktorú mohla zachytiť. Jediné, čo vnímala, čo jej tá nekonečná čerň okolo nej dovolila vnímať, bolo masívne telo jeleňa, na ktorom sedela a ktorý s ňou uháňal s vetrom o preteky pomedzi stromy. Napriek tomu, že mohli byť tej noci slepými, do ničoho nenarazil. Cleo bola za svojho spoločníka nekonečne vďačná, no v tej chvíli to nebola schopná zaregistrovať. Nie, jediné, čo pre ňu vtedy existovalo, boli poryvy vetra narážajúce jej do tváre a hviezdy, ktoré svietili na oblohe ako záchrana, ktoré jej pripomínali, že ešte je nádej, že ešte nie je všetko zatratené.

Milovala ten pocit. Milovala, keď si ju noc zobrala, keď jej ukázala krásy, ktoré si počas dňa nikdy nebude môcť všimnúť. Keď mesiac odel vody do striebristých závojov, keď sa kvapky lesknúcej sa farby rozfŕkli po tmavej oblohe, keď na to dielo prírody hľadela a nemohla odolať úsmevu. Poznala každé jedno súhvezdie, hľadievala na najjasnejšiu hviezdu noci a volala na ňu, prosila ju, aby si ju vzala.

Žila pre okamihy, keď neexistovala, keď sa jej telo rozpadlo v nekonečnosti, a ona mohla lietať, mohla plávať, mohla v nej vybuchnúť nekonečná vášeň, ktorú pociťovala. Keď neexistovala, keď ju nikto nevidel, vtedy bola skutočne živá, vtedy konečne cítila, ako jej krv prúdi pod pokožkou a srdce naráža do hrude. Oh, kto ju mohol o to obrať, o to, čo vlastne nepatrilo jej? Kto ju mohol obrať o tie spomienky a pocity, ak len nie svätí? Kto mohol byť tak krutý, aby jej vzal slobodu, vzal krídla?

Oblizovala ju čerň, hrala sa s jej vlasmi, ktoré sa ňou splývali, a Cleo ani len neočakávala, že by mohla postrehnúť záblesk svetla, záblesk ohňa, ktorý sa v tom okamihu zjavil snáď z ničoho. Gaoth, ktorého oči boli väčšmi privyknuté na tmu ako svetlo, sa toho náhleho sýto oranžového svetla zľakol. Prudko zastavil, odskočil doprava a vzopäl sa na zadné, pričom nahlas vydal nerozoznateľný zvuk plný strachu. Keby pred ním niekto stál, videl by, že v jeho pohľade nie je nič pokojné.

Cleo sa ho inštinktívne chytila okolo krku, provizórne oťažej z hrubého špagátu sa jej zamotali medzi dlane. Keď zviera dopadlo zase na všetky štyri, cítila, ako sa chce Gaoth rozbehnúť do neznáma, preto len vysoko zdvihla ruky, čím sa napli aj oťažej, a jeleňa tak zastavila. Majestátne zviera síce stálo na mieste, ale napätie mu bolo cítiť z každého kúsku tela, a preto sa dievčina na ňom snažila čo najrýchlejšie vypliesť. Sama bola však nesústredená, jedným okom stále sledovala plameň tlejúci len pár krokov od nich. A nemohla si pomôcť, no uzrela pri ňom aj siluetu človeka.

Zosadla z jeleňa a priviazala ho o najbližší konár stromu, aby nemohol nikam utiecť. Tušila, že to je hlúpy nápad ísť k neznámemu človeku v strede noci, len s jednou drobnou dýkou, však nemohla si pomôcť. Niečo v nej prosto muselo vedieť, kto založil ten oheň.

Pomalými krokmi sa blížila k ohnisku a v jednom momente zo zeme zdvihla palicu, o ktorú sa začala opierať ako o barličku. Dotyčný si môže myslieť, že je čiastočne hendikepovaná, no pre ňu to bude len ďalšia zbraň. Ako sa nad týmto zamýšľala, ani si neuvedomila, že sa ocitla priamo pri ohni, že jeho teplo jej osvetľuje tvár. Na chvíľku takmer zabudla na nervózneho dupotajúceho Gaotha za ňou a nechala sa len unášať žiarou drobnej vatry. Vskutku, to by sa stalo, keby len neuzrela oči – bezodné, tmavé oči neurčitej farby, ktoré strašia deti v snoch.