Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

24; Rozprávanie chalpca (2. časť)

Skutočne toho viac nebolo v jej moci. Len ten jeden čin, len ten jeden znak priateľstva a dôvery, lásky, o ktorej nevedel, útechy, ktorú mu mala byť schopná poskytnúť – len náznak toho všetkého mu mohla dať. Vedela, že by mala rozprávať, že mala konať, nechať medzi nimi slová plynúť, až kým by sa obaja necítili bezpečne, až kým by sa medzi nimi opäť nevytvorilo to puto, ktoré mohlo búrať brány svetov. No ona nemohla, prosto nemala silu na nič z toho. Preto ho len zvierala v pevnom objatí, ktoré, dúfala, vysvetlí všetko za ňu.

Vedela však, že nakoniec bude musieť prehovoriť, že bude musieť postaviť sa tvárou v tvár slovám, ktoré šepla. Si démon. Neverila tomu, nechcela tomu veriť. Videla predsa Fredericka, ako pomáha mladším mágom správne uchopiť meč, videla ho vypomáhať v kuchyniach, videla ho prosiť, aby odišla, aby si neublížila, videla ho tancovať a ľutovať všetky svoje chyby v ten večer rób – tak vzdialené sa to zdalo. Neverila, že tento človek v sebe mohol nosiť otlačok démona, že tá duša, ktorá sa mu leskla v sychravých očiach, bola pošpinená toľkým zlom. Nie, poznala ho pridobre na to, aby to bola skutočnosť.

„Nič nevravíš," šepol Fred, keď sa mu jej prsty začali zarývať do chrbta, keď sa obaja držali napriek triaške, ktorá ich ovládla. Stáli tam v tmavej zime prepletení ako prísľub večného mlčania, ako prísľub dávnych citov.

„Netuším, čo by som mala," odvetila úprimne a hoci mu nevidela do očí, stačilo keď cítila, ako jeho stisnutie povolilo, a ona vedela, že ho tou jednou vetou sklamala, že v ňom zbúrala všetky nádeje, ktoré v ňom v ten večer pretrvávali. Odtiahol sa od nej, do hrudi jej narazil chladný vietor.

„Je toľko vecí, ktoré sa dajú povedať, ktoré musíme povedať a ktoré by sme mali povedať. To rozhodnutie je na tebe," riekol, jeho hlas trasľavý, aj keď by to ani jeden z nich nepriznal, plný zhasnutých svetiel a zabudnutých krajov.

„Dobre," vravela potichu, domnienky, prehlušujúc jej slová, sa bili o svoje prvenstvo, o túžbu byť vyslovené. Dovolila im to teda, aby boli upočuté. „Neznášam myšlienku, že v tebe spí démon, že sa môže kedykoľvek zobudiť, neznášam myšlienku, že ťa môže ovládnuť. Ale to nie si ty – nie si to ty, Fred. Viem to, lebo ťa poznám, lebo viem rozoznať, kedy sa rozprávam s tebou, kedy sa smeješ a kedy plačeš. Vidím ťa, Frederick, a nebojím sa toho. Nebojím sa toho, čo máš vo svojom vnútri. Nebudem ti dávať výhody zo strachu, nebudem sa ťa báť. Sľubujem."

Hľadel na ňu, iskry života v jeho očiach. Vedela, že sa jej podarilo vybrať správne slová, vedela, že sa jej podarilo ho aspoň trochu upokojiť, no i napriek tomu videla stiesnenosť v jeho pohyboch, videla ten strach, ktorý mu halil myseľ a nenechal ho ísť. Načiahla k nemu ruku, no nechytil ju, nechal ju visieť vo vzduchu ako možnosť, ako nádej na záchranu, ktorú mu nebola dovtedy dopriata.

„Všetci s niečím bojujeme, Frederick, každý z nás má niečo, čo mu nedá po nociach spávať, čo ho núti nenávidieť seba samého – skutok, ktorý si nikdy neodpustíme, pretože si ho príliš vyčítame. Lebo sa zaň hanbíme. Každý niečo také v sebe nosí. Lenže toto nie je boj, ktorý máš vyhrať sám, toto nie je cesta, na ktorej máš všetkých nechať za sebou. Nechaj nás pomôcť ti, nechaj nás nájsť riešenie. Prídeme na to, ako ťa toho zbaviť. Sľubujem," dodala opäť, jej hlas sa vrýval do skál a kmeňov stromov, aby si pamätali tento príbeh, aby bol večným a pretrval všetko, čo má prísť.

Jej spoločník len pokrútil hlavou a ona spustila ruku, no snáď sa zdalo, že i to bolo symbolom, že i to značilo pieseň zabudnutia, ktorú si spievala zem pod nimi. Cítila, že jej neveril. Jeho mágia sa jej prihovárala a šepkala jej každú jeho myšlienku, šepkala jej, ako odmietal uveriť jej slovám, ako sa mu to všetko zdalo príliš dokonalé. Preto ju neprekvapilo, keď vyslovil: „Vidíš to?" Zahľadela sa na oblohu, ktorú myslel, na tmavý kobalt nad ich hlavami, ako plátno pomaľované striebornými fľakmi. Jej odpoveďou bolo len pokrútenie hlavy. „To sú tie prázdne sľuby, ktoré boli vyslovené."