Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

6; Prosím a prepáč

"Ľútosť je forma samotného trestu."
-Nouman Ali Khan (voľný preklad)

Mlčky sedela pri posteli svojej priateľky a preklínala každého, kto jej len zišiel na um. Túto činnosť vykonávala už niekoľko hodín a napočudovanie ju vôbec neomrzela.

Potrebovala to. Potrebovala niekomu povedať, ako veľmi sa hnevá na celý svet, koľké pocity ublíženia v nej zmietajú. Potrebovala, aby ju niekto vypočul, aby hovorila do prázdna a pritom vedela, že jej mienky nezostanú len nemými výkrikmi, že ju budú vidieť, že nebude len ďalšou postavou v dave.

Spomínala na všetko, čo sa za posledných niekoľko dní stalo. Pripravilo ju to o pokoj, o pocit, že si možno konečne, konečne, zaslúži chvíľu pokoja či stálosti. Monštrá v jej vnútri však narážali do stien budovy, ktorú vystavala, dávali jej pocítiť, aká je hlúpa a bezohľadná, čo všetko nedokáže, koľké nedokonalosti sú vryté do jej pokožky, aké skutky sa dajú prečítať v jej očiach - čo všetko sa stalo a čo všetko ju ešte len čaká.

Nenávidela sa za to.

Tak veľmi sa za to nenávidela. Za všetko, čo urobila. Vedela, že si nikdy neodpustí, ako donútila svoju priateľku použiť mágiu a následne ju hnala do boja, ktorý sama vyprovokovala. Jej najlepšia priateľka zaplatilo za niečo, čo malo byť jej zúčtovaním, a to sa stalo vecou, ktorá pretrhla sieť. Donútilo ju to myslieť si, že možno je skutočne príšerou, za akú ju Eeght považoval.

Stále mala v živej pamäti, ako v rukách zvierala Eleinu mŕtvu váhu, ktorú horko ťažko preniesla cez Portál. Ako kričala a prosila, ako nútila každého, aby si všimol jej spoločníčku, ktorá bola smrteľne zranená. Ako upadala do prázdnoty, ako si ju bral bes a nikto s tým nič nerobil. Lenže presne to bolo to, čo si ona zaslúžila - nič viac a nič menej.

Nakoniec niekto prišiel. Vždy nakoniec niekto príde. A ona v omámení ďakovala liečiteľke tak veľa, až sa jej zavesila na nohy. Tá ju musela striasť, aby mohla pomôcť zranenej. V omámení vnímala cestu do svojej izby, do ktorej keď vošla, začala hádzať o stenu všetko, čo jej prišlo pod ruku.

Videla pred sebou tvár Eeghta Evasiana s kamenným výrazom, ako by sa ho nič netýkalo. Zrazu si až príliš dobre začala uvedomovať, že tam celý čas stál a hľadel na nich, že nič nerobil, že všetko, čo mu za tých zopár minút povedala a urobila, spôsobilo, že im nepomohol - že v ňom vypestovala toľkú nechuť k nim, až im odmietal pomôcť, keď jeden z nich umieral. Možno to v ňom bolo vždy a možno len ona zasiala semienko nenávisti.

Neprekážalo by jej to, nie keby to znamenalo, že to nikomu z nich neublíži. No na základe toho skoro umrela jej priateľka a to nemohla zniesť.

„Kde si?" spytoval sa jej hlas vedľa nej.

Prudko sa otočila a kým sa prebrala z tranzu, jej zmysly stihli zaregistrovať, že na ňu prehovoril Toreas. Keď si to uvedomila, stiahol jej žalúdok. Pridobre si spomínala na ich posledný rozhovor, na to, ako nepríjemná k nemu bola. Na jeho zaprianie napriek všetkým tým slovám. Ako keby na to bol zvyknutý. Nezniesla tú myšlienku.

„Už opäť tu," odvetila, ale pod váhou jeho zraku následne potichu priznala: „Dúfam."

„Cleo, nie je to tvoja vina. Nič z toho, skutočne."

Tušila, že narážal na to, ako sa Eeght vzpieral, keď sa ho pokúsili zviazať a odviesť do ciel, kým by sa stretol so Zarevom. Spúšť, ktorá sa našla na tom mieste, síce nevidela, ale počula o nej snáď všetky povedačky, ktoré ju len utvrdili v tom, čo jej povedal - že je najsilnejším mágom boja tej doby. A keby len mágom boja! Nečudovala by sa, keby sa mu v mágii nevyrovnal nik, kto jej mal krvi hoci len za článok malíčka.

„Nemohla si vedieť, čo ten magor vyvedie," riekol Tor a tým ju opäť vtiahol naspäť do reality.

„Nejde o to. Ten bastard ma vôbec nezaujíma," vyviedla ho hneď z omylu, no keď uvidela prekvapenie, ktoré sa mu vkradlo do očí, rýchlo ešte doplnila: „Nie, nemyslím to doslovne. Podľa toho ako žil a kde býval, pochádza z nejakého urodzeného rodu alebo nejakej podobnej sračky. Len mi naňho ten výraz sedí najviac, ak sa rozprávame o nejakých medziach slušnosti."

„Pochybujem, že bastard spadá do medzí slušnosti," uškrnul sa neratio Severného krídla, ale vzhľadom na to, že toto dievča - či možno už ženu - poznal príliš dobre na to, aby od nej očakával niečo iné. Osem rokov priateľstva občas robilo zázraky a on mával pocit, že niekedy vie, čo Cleo vysloví skôr, ako sa tak stalo.

Cleo len pretočila očami. Takúto poznámku nepočula prvýkrát. Svoje hranice mala mierne posunuté - či už príliš za hranu, ale až priveľmi pri tele. Radšej len pokračovala v konverzácii a pokúšala sa nad tým príliš sa nepozastavovať.

„Hovorím o... nej," nemohla vysloviť jej meno, prosto nie. „Nebola by v takomto stave, keby som ju nedonútila bojovať boj, ktorý ani nebol potrebný, ktorý vznikol len mojou zásluhou. Bola vyčerpaná a ja... to, čo som spravila, bolo príliš sebecké a hlúpe, tak detinské - nechať niekoho bojovať moje bitky. A ešte k tomu, keď je tak unavený, že sa ledva udrží na nohách!"

„Cleo, nemohla si to vedieť. Zabudla si na to, Elea je predsa vždy pri sile," pri tom mene sa strhla, „je pochopiteľné, že si s tým rátala. Nemôžeš sa za to obviňovať - boli to tvoje inštinkty, ktoré ťa tak viedli, konala si na základe pulzu, ktorý bol vybudovaný počas všetkých tých rokov, ktoré ste spolu trénovali, učili sa a naprávali chyby. Vždy tam bola. Je teda logické, že si to predpokladala aj v tej situácii."

„Tak som svoje inštinkty nemala počúvnuť! Tak som ten impulz mala potlačiť! Toreas, ona umierala. Už vtedy! A ja ju tak bezohľadne poslala do boja. Ako môžem byť zdatnou bojovníčkou, keď zabúdam na tých, čo bojujú na mojej strane, keď si nie som schopná zapamätať, že sú vyčerpaní? Je to svinstvo - svinstvo! -, čo som spravila. Mala to byť moja lekcia, beriem to, ale lekcia, ktorá stojí život? Život mne milej osoby? Čo Hviezdy osudu nemajú niečo lepšie na práci?" vravela horko, v jej tóne bolo počuť hnev, ktorý nebol mierený na nikoho iného, len na ňu samu.

Stále jej bublal po kožou a predsa cítila, ako jej tento rozhovor s Toreasom pomáhal. Ako veľmi je rozdielne, keď svoje problémy kričí mŕtvym a keď ich môže povedať niekomu, koho pozná, komu dôveruje. Predsa ju to však nezbavilo tiaže na hrudi, ktorá môže povoliť, len keď sa na ňu zlatovláska pozrie a s úprimnosťou riekne, že jej odpúšťa, že zabudla.

Nemohla sa s tým zmieriť, bolo to vylúčené, hlavne keď sa na ňu teraz všetko rútilo.

A predsa do ticha večera, ktoré bolo preťaté len ťažkým dychom jej priateľky, hmkaním Tora tradičných symfónií a obludným rykom v jej mysle, šepla: „Prosím, odpusť mi. Odpusť mi to všetko, je mi to ľúto. Prepáč - za všetko. Prepáč." Skôr, ako to dopovedala, vedela, že tá veta nebola adresovaná len jednej osobe.

S tými slovami tam spoločnenemo sedeli a hľadeli, ako sa všetko začína meniť, kým im neklesli hlavya nezaspali.    

---

Úprimne, ľudia, táto kapitola je nekresťanksy krátka, no potrebovala som sem dať niečo podobného typu a prišlo mi zbytočné to ešte predlžovať. Iné ospravedlnenie nemám. Rovnako ako k tomu, že som minulý týždeň nič nepublikovala. Proste sa mi pri každom kroku zatvárali oči a ja som sa nevedela dokopať k tomu, aby som stlačila to oranžové tlačidlo "publikovať". Sľubujem vám však, že ďalší týždeň tu máte plnohodnotnú kapitolu, ktorá snáď už aj posunie dej :D

Takže týmto sa s vami pre dnešok lúčim a prajem krásnu nedeľu a pevné nervy, aby ste prežili nasledujúci týždeň, o ktorom už teraz viem, že bude masaker :D prajem veľa sily a dobrého spánku, lebo ten je najdôležitejší, no nie? :D :)

-Tinna V.