Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

21; Tiaž zimných vločiek (1. časť)

"Poviem ti tajomstvo, Hanna. Skutočne zlé príšery nikdy nevyzerajú ako príšery."
-Kráľovstvo podvodníkov (Kaz Brekker), Leigh Bardugo

Hľadela do zrkadla, pozorovala úzke prsty jej najlepšej priateľky poznačené jazvami, ktoré jej spôsobila jej matka, keď utiekla z domova, keď sa vzdala svojho dedičstva v podobe nemalých pozemkov a miesta v radách nielen Penaeri, ale aj Cyliemy. Elea o tom nerada rozprávala, ale vedela, že sa za to ešte aj teraz viní - za smrť svojho milovaného brata i za to, že svojich rodičov opustila, keď ich srdcia zvieral najväčší žiaľ. Príbeh skutku, ktorý si nikdy nedokázala odpustiť, sa jej vlnil na ľavej ruke, písmenami jazyka, ktorý už upadol do zabudnutia, písmenami, skoro nerozlúštiteľnými.

Cleo vedela, že to bolo presne pred piatimi rokmi, kedy sa jej priateľka takto vzoprela svojej rodine, presne päť rokov, čo sa na jej pokožke, zdala sa byť z porcelánu, objavili jazvy, ktoré nijaký mág nevedel odstrániť. A predsa sa Elea dokázala smiať, predsa v jej očiach dokázala vidieť radosť, dokázala v nich vidieť ľadové vločky toho dopoludnia, cez ktoré ich jelene tancovali. Videla v jej tvári, že aj ona je uchvátená skutočnosťou, že na Share skutočne nasnežilo - po niekoľkých rokoch mrazu a odumretých končatín, neúprosného chladu, ktorý bral životy, sa z neba znieslo aj biele šťastie, ktoré celú situáciu akoby halilo do závoja krásy, do závoja nevinnosti. A hoci vedeli, že to nie je dôvod na oslavu, nemohli si pomôcť.

Stále cítila na lícach ten prudký závan zimy, stále cítila, ako sa na jej pokožke roztápali snehové vločky, akoby to boli jej slzy, akoby to bol jej smútok a všetko, čo jej kedy zobrali. Zasmiala už aj len pri tej predstave, ako sa s Eleou preháňali lesmi, ako sa smiali, keď na nich dopadala bieloba, ako si užívali pocit mrazu, ktorý sa im šíril celým telom. Domnievala sa, že ich spoluobyvatelia to tak vnímajú tiež - veď prvýkrát po niekoľkých desaťročiach deti o snehu len nepočúvali rozprávky, mohli ho aj uzrieť, mohli sa z neho tešiť a mohli sa ho dotknúť.

Vedela to a tešila sa z toho - že v tomto svete predsa len existuje niečo krásne, niečo upokojujúce, možno dôkaz, že príroda ani svätí na nich ešte nezavrhli. V tých chvíľach, o ktorých vedela, že budú na dlhú dobu poslednými, keď roztiahla ruky a objímala vietor, keď sa to všetko zdalo byť len snom, len zimnou nádherou, keď hľadela na čistotu, ešte nedotknutú, uverila, že možno všetko sa neskončí zle, že možno predsa i len majú nádej, ktorú postrádali.

Vo svojom odraze sledovala, ako sa jej priateľke podarilo z jej krátkeho, nerovnomerného strihu vyčarovať účes, na ktorý sa dalo aj pozerať. Netušila, ako to dokázala, no bola za to nekonečne vďačná - už skutočne začínala prepadávať myšlienke, že na Zimné slávnosti pôjde ako nejaký otrhanec a nie ako najsilnejší mág Sharu, Zarevova čepeľ. Keď však v zrkadle študovala svoju tvár, uvedomila, že by to tak zrejme nebolo; nikto si nemohol jej výzor zameniť s niečím iným, nie keď sa jej pozrel do očí, zlomených očí napriek tomu planúcim jasným plameňom, ktorý nikdy nemal zhasnúť. Uzreli by temnotu, krutosť a nemilosrdnosť, uzreli by všetky činy, ktoré spáchala, črty jej tváre, ktoré začínali tvrdnúť, by túto skutočnosť len podporili. Nie, rozhodne si ju nikto nemohol zameniť s nejakou čudáčkou.

Napriek všetkému však neodolala a obliekla sa do jedných z najlepších šiat, aké vôbec vlastnila, rovnako ako aj Elea. Pochybovala, že si ich ešte niekedy oblečú, no zlatovláske zelené róba s odhaleným chrbtom spoločne so zložitým zapletaním na hrudi, širokým výstrihom a voľnými, padavými rukávmi natoľko pristala, až sa dala považovať za šľachtičnú. Pôsobila neúprosne, aj napriek honosným látkam sa nezaprel jej postoj a chôdza bojovníčky, jej ostražitosť, s ktorou, však, museli v určitom okamihu poľaviť. V jej pohľade sa teraz dalo badať nadšenie, ba možno aj nedočkavosť.