Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

32; Rieky dávnych myšlienok (2. časť)

„Cleo," oslovil ju, keď dohovorila, keď jej po líci stiekla i posledná slza. Tým slovom ani jednému z nich nedával priestor na nepríjemné ticho a pocity neprávosti, pocity neistoty – za to jedno slovo mu vtedy bola nekonečne vďačná.

„Cleo," zopakoval, „nemôžeš si o sebe myslieť, že si monštrum. Nie si ním. Ty si bola prinútená niečo také vykonať. Zarev by ťa bol zabil, keby si to nespravila. Monštrom sa stávaš, keď niečo také spáchaš z vlastnej vôle." Trvalo to možno len okamih, možno to bol len záblesk slnečného svetla, no odvrátil sa a ona pochopila. „Veď si mi sama vravela, že ak niekoho ľúbiš, vidíš aj ich chyby a učíš sa ich akceptovať, učíš sa prijímať ich zmenu – keď niekoho ľúbiš, ľúbiš i jeho chyby. Je to, ako keby si sa pozerala na maľbu, ktorá ti príde krásna a svieža, hoci zblízka uvidíš aj jej chyby. No vari prestaneš obdivovať maľbu kvôli drobným chybám, ktoré ju robia takou, aká je? Nie. I napriek tomu na ňu stále hľadíš a obdivuješ ju."

„Lenže toto nie je malá chyba, Fred," oponovala mu, aj keď vedela, že mal pravdu, aj keď vedela, že on si prežil horšie. „Toto nie je o tom, že by som niečo ukradla, alebo proti niekomu intrigovala, aby som dostala jeho pozíciu – toto je prekliate mučenie, Frederick. Ja som mučila. Mučila."

Usmial sa na ňu, hoci v tej chvíli na úsmevy nemal byť priestor. „Ty si dokázala prijať to, že som démon, že som ubližoval ľuďom a tvorom z čistého bláznenia. Skutočne si myslíš, že ja nebudem schopný prijať to, že si raz bola prinútená odporne vraždiť?" vravel jej a ona pochopila, že to stačí, že tie slová sú všetko, čo potrebovala počuť. I tak, ani jeden z nich nemal toľko vôle, toľko istoty, aby v tom rozhovore pokračovali. No ani jednému to neprekážalo. V ten deň riekli všetko, čo mali.

A tak tam sedeli v tichu, ani jeden z nich neveriac tomu, čo sa práve stalo – vyznali sa z citov, ktoré im vládli pridlho na to, aby o nich naďalej mlčali. Pozerali na seba a badali v sebe tú lásku, každým dňom rastúcu, tú oddanosť, každým dňom mocnejúcu, tú krásu, ktorú videli v tom druhom, hoci na sebe ju nespoznávali. Ba i len predstava, že ten druhý by cítil to, čo oni, že by ich city boli skutočne opätované; šialenstvo, bolo to čisté šialenstvo v tom svete nenávisti, v tom svete beznádeje. I tak sa jej zdalo, že v živote už nezažije chvíľu, ktorá by sa nádherou rovnala tejto, hoci to možno boli len myšlienky zaľúbených.

„Kedy?" vydýchla potichu, ani za slovo sa to nedalo považovať. „Prečo?" Potrebovala vedieť tú odpoveď, potrebovala vedieť, prečo sa do nej zamiloval, prečo ju ľúbi, prečo jej vyznania už viac nebudú patriť nočnému nebu, ale jemu.

„Kedy?" zopakoval s náznakom smiechu v hlase a zdalo sa jej, že keby sa jej tak prihováral, nikdy viac by nespoznala nenávisť. „Ako ti môžem povedať, kedy som si uvedomil, že ťa ľúbim? Možno to bolo vtedy, keď si hrala na klavíri a ja som za tebou po troch rokoch došiel. Možno to bolo vtedy, keď si sa pred všetkými vzoprela December, alebo vtedy, keď si sa mi po boji pokúšala pomôcť aj napriek tomu, že som ti vravel, aby si odišla. Možno to bolo, keď sme tancovali na Zimných slávnostiach alebo keď si mi v noci rozprávala o všetkom, čo si prežila. Možno to bolo vtedy, keď si mi povedala, že sa ma nebojíš." Jeho oči sa zaleskli. „Možno to vedia len svätí."

Chvíľu na seba nemo hľadeli, kým opäť prehovoril, tento raz vážnejšie, no predsa v jeho hlase stále počula šťastie: „Prečo? Pretože keď som sa vrátil, bola si tým jediným, čo mi pripomenulo, ako skutočne vyzerá svet, ako sa má cítiť a smiať. Ukázala si mi, že ešte stále existuje niečo také ako hudba a tanec. Ľúbim ťa, pretože po rokoch, ktoré som strávil ako démon, si mi ukázala jemnosť."

Nespomínala si, ako presne sa to stalo, nedokázala sa rozpamätať, ktorý z nich sa pomohol skôr, ktorý zapríčinil to, že ich pery sa stretli a boli jedným. Ale keď si vtedy jeden druhému darovali bozk, vedela, že to bol prísľub niečoho večného, prísľub toho, že všetkému sa postavia spoločne bez ohľadu na to, čo to bude, bez ohľadu na to, kedy to bude. Bol to sľub ich dvoch, že sa nikdy neopustia a navždy sa budú ľúbiť, lebo tak si to mladí ľudia prisahajú. Boli to ich životy a ich srdcia, ktoré darovali tomu druhému, ich prvé navždy a posledné zbohom.

Nevnímala jeho dotyky, nevnímala ako sa jej hrá so zauzlenými vlasmi a hladí ju po ramene, nevnímala, ako ho ona pevne stískala, nevnímala, ako na nich hľadeli Hviezdy osudu, ako na nich zhliadali svätí. Lebo to jediné, na čom záležalo v tej chvíli, bolo, že bola s ním. Lebo s ním sa cítila živá, s ním sa cítila, že opäť dýcha, že opäť vidí svet pred nimi, ktorý čaká len na ich prvý krok. Budil v nej všetko, čo už pridlho spalo, a ona sa usmiala, keď si uvedomila, že ich srdcia hlasno bijú a spievajú ódy mladosti.

Pretože ona žila. Zase. Kruto a neodpustiteľne. Prebúdzala sa zo spánku, do ktorého sa sama uvrhla. Otvárala oči a zistila, že jej domov, že jej kraje sa zmenili – že stojí za to ich spoznávať. S ním, odteraz len s ním.

Nevedela, koľko času ubehlo, nevedela, koľko času stratili v tom bozku, koľko minút bolo len ich. Netušila, koľko jasu vzali slnku, koľko žiary si ukradli od mesiaca a koľko hviezd im žiarilo v očiach, keď sa od seba odtiahli, keď hľadeli jeden na druhého, akoby si boli všetkým. A bolo to šialenstvo, vedeli to, vedeli, že to bolo nemysliteľné, aby vtedy na tom mieste stretli niekoho, s kým chcú stráviť celý život. Vedeli, že to boli len emócie prítomnosti, no i tak sa tomu nebránili.

Nie, nebránila sa tomu, keď mu položila dlaň na líce, opäť sa sama seba spytujúc, kedy sa to stalo, kedy ona začala ľúbiť jeho a on ju. Spytovala sa sama seba, koľko sĺz by nemusela preliať, keby mu to povedala skôr, keby sa nebála jeho odpovede, jeho odmietnutia. Lenže on tak nespravil, on ju prijal, ľúbil ju, ako ona ľúbila jeho, a viac nevedela, ako si mohla myslieť, že to malo byť inak.

Lebo vtedy chcela byť len s ním, tak ako tú noc po slávnostiach, keď blúdili lesom. Chcela s ním ležať pod hviezdnym nebom a ukazovať mu hviezdy, ktoré už majú svoj vlastný príbehy, chcela s ním vymýšľať ďalšie. Chcela vymyslieť ich príbeh – do budúcnosti a ďalej, do neznámych krajín a nepoznaných výšin.

„Vieš," vravel potichu Fred, v spleti ich dychov, „že teraz ani keby som chcel, tak ti neviem povedať, ako veľmi ťa ľúbim a koľko času chcem s tebou stráviť?" Na perách sa mu roztiahol úsmev, keď sledoval, ako jej iskrili oči a tvár sa jej rozjasnila.

„Aj tak budeš musieť na niečo prísť," riekla so smiechom a pevne sa k nemu pritisla. On ju objal, v tichu tak sedeli a pozorovali nočné nebo za sklom, pozorovali mesiac v splne, ako na nich hľadí, oni hľadeli s úsmevom naň.

„Potrebujem na to trochu času," šepol. V jeho hlase počula úškrn, keď ju potiahol za prameň vlasov a ten sa jej zamotal ešte viac ako predtým. Bez rozmýšľania ho buchla po kolene a on si ju len so smiechom bližšie privinul. V tej mĺkvej chvíli mu toho povedala viac, než keď rozprávala.

„Tvoj čas sa kráti," pripomenula mu tlmene, keď zdvihla ruky nad hlavu a snažila sa mu dočiahnuť na vlasy, aby mu mohla i napriek všetkému opätovať žart.

Lenže Fred ju chytil za ruky a vyplazil jej jazyk, bez jediného slova ju potiahol nahor a sklonil sa k nej. Predtým, ako jej odpovedal, ju ešte raz pobozkal a Cleo si pomyslela, že človek možno môže byť dokonale šťastný, že sa možno dá zabudnúť na všetky strasti, ktoré ich čakali za dverami tejto miestnosti. No zrejme sa opäť len príliš zamyslela, lebo skoro prepočula, ako povedal:

„Až kým hviezdy nezhoria v pekle?"

„Až kým hviezdy nezhoria v pekle," odvetila bez zaváhania, načahujúc sa po ďalší bozk pod zrakom majestátu mesiaca. Viac už nič nechcela, on už viac nič nechcel, len aby ten okamih trval čo najdlhšie, aby si ho pamätali ako dokonalý, aj keď obaja vedeli, že taký nejestvuje. Napriek tomu tak naň spomínali, nikdy nie inak.

Pretože to boli oni dvaja, odhalení viac, ako si priali, ukázaní svetu, ako nikdy nemali byť. A zrazu videli svoje rany, svoje slabé miesta, zrazu vedeli, že padli a chvíľu nechceli vstať. Spoločne hľadeli na všetko, čo v nich bolo, všetko, čo ich robilo ľuďmi, ktorými boli, pretože to bolo to jediné, čo mohli pre seba urobiť – ukázať sa, nebáť sa, prijať sa. Vtedy sa jej zdalo, že na svete boli len oni dvaja a všetko ostatné sa rozpadlo v bledej noci okolo nich.

Boli to len oni dvaja.

Dvaja zlomení.

Dvaja neznamenajúci nič viac než len tiene.

Dvaja tvoriaci jeden svet, svet len pre nich dvoch - pre ľudí, ktorí si boli slnkom a mesiacom, žiariac jeden pred druhého, aby viac netápali v tme.