Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

3; Činy a skutky (2. časť)

Utekala.

Nohy kládla pred seba tak rýchlo, ako len vládala. Všetko ostatné bolo pre ňu v tej chvíli nepodstatné. Nepočula nič iné ako len vietor hvízdajúci oslavné piesne a dážď bubnujúci o zem v ich rytme. Bolo úplne jedno, že na sebe mala plášť, aj tak cítila, ako sa jej chlad plazí po celom tele, ktoré prahne po teplom kozube.

Prešlo šesť dní odvtedy, čo prvýkrát po deviatich rokoch vstúpila do svojho rodného mesta. Cítila, ako sa jej stiahlo srdce, keď spoznala známe budovy či dom jej učiteľky klavíra. Šesť dní odvtedy, čo na každom kroku mohla cítiť spomienku na detstvo, teda im zostával len jeden deň na to, aby sa stretli so Strážcom tajomstva a presvedčili ho, aby s nimi odišiel do Cyliemy.

Kontrast medzi dvoma svetmi, ktoré boli jej súčasťou, vnímala priveľmi ostro. Vo Vimmane ľudia chodia len v jednoduchom oblečení, kníh bolo málo, peňazí nedostač. Školy tu skoro neexistovali a matky museli svoje deti vzdelávať doma. Nepočetne veľa ľudí sedelo na uliciach bez domova, s otvorenou kapsou, prosiac o kúsok jedla. Nebolo to ako na Share, kde každý mal svoju prácu, kde z každej tváre sršala inteligencia a samostatnosť. Tu mal najbohatší občan asi toľko majetku ako obyčajný obyvateľ Severného krídla.

Prirodzene, aj tu boli takíto ľudia, no zrazu jej prišlo, že väčšina z nich je príliš nevzdelaných, príliš otupených. Och, čo by len títo ľudia dokázali, keby dostali príležitosť, keby ich úroveň života nebola taká biedna! Pozerala sa každý deň na tento svet, ošumelý, malý svet, a nemohla si pomôcť, no zdalo sa jej, že mu nie je súdené dlho byť.

Hneď po prvom pátraní zistili, že vyhľadať ulicu Sian nebude také jednoduché, ako sa zo začiatku zdalo. Felan sa totiž za tie roky rozrástlo o nielen niekoľko ulíc, ale rovno niekoľko obvodov a niekoľko drobných dedín obkolesujúcich ho. Došlo im, že miesto, ktoré hľadajú, bude zrejme v historickej časti mesta, no od jeden panej sa dozvedeli, že od založenia sa všetky názvy niekoľko ráz zmenili a že o ulici, ktorú hľadajú, v živote nepočula.

Nasledujúcich šesť dní teda netrávili nijako inak ako návštevami všemožných inštitúcií, či už šlo o múzeá alebo rôzne domovy historikov, ktorí v meste žili – knižnice tu ani neexistovali. A presne šesť dní Cleo trvalo, kým spojila niekoľko máp, poprehadzovala názvy za posledné storočie a konečne objavila, kam sa majú vydať. Bola z toho taká natešená, že nečakala ani o minútu dlhšie a hneď utekala za Eleou, ktorá ju čakala pri jednom obchode s potravinami, ktoré sa im míňali závratnou rýchlosťou.

Možno keby sa jej vtedy podarilo schladiť svoju horúcu hlavu a impulzívnu povahu, skôr by vo svojom zornom poli zaregistrovala vysokú tmavovlasú postavu, ktorá sa niekam ponáhľala. Možno by sa vedela lepšie pripraviť na nechcené stretnutie, ktorému sa snažila každým okamihom vyhnúť, ktoré pre ňu znamenalo každého jedného človeka, ktorého sklamala. No takto nemohla robiť nič iné, ako len nechať svoje srdce vyskočiť z hrude, keď sa zrazila s neznámym, ktorý ju následne chytil za zápästia, aby nespadla do kaluže vody. A ten dotyk, ten známy a nezabudnuteľný dotyk...

„Cleo?"

Vedela, že ten hlas upočuje skôr, ako sa to stalo. Vedela to v tej chvíli, keď jej jemné, hrubé prsty obopäli ruky, keď si uvedomila, že jeho pokožka sa za tie roky nezmenila - že stále je napriek všetkému rovnako hladká, nezjazvená – ako pripomienka ich odlišných životov.

„Sammel," vydýchla nakoniec a odvážila sa pozrieť bratovi do očí. Akoby sa pozerala do zrkadla.

„Preboha!" vyhŕkol skôr, ako sa stihol zastaviť, no len vnímala jeho odlišný slovník. Preboha, nie všetci svätí. „Preboha!" zopakoval, ako keby tomu nemohol uveriť. Nedivila sa mu. Ona sama nemala ďaleko od sĺz zmätenia.