19; Tri farby

101 5 10
                                    

                   

"Keď niečo hľadáš, určite niečo nájdeš, ak sa snažíš, aj keď to možno nebude úplne to, čo si na začiatku hľadal."

-J. R. R. Tolkien (voľný preklad)


Prestala počítať minúty už pred nejakým časom, nemalo to žiadny zmysel. Plecia ju boleli od toho, ako ich sústavne tlačila k sebe, nohy sa jej triasli, až mala pocit, že sa podlomia, a jej viečka sa k sebe každým ďalším okamihom, kedy musela bez pohnutia stáť na nemalom pódiu, blížili k sebe, až mala pocit, že čierňava, ktorá okolo nej od rána lietala, ktorá si nárokovala jej myšlienky i vnímanie, si po ňu konečne príde. Želala si to, tak úpenlivo si to želala. Aspoň by nemusela pretrpieť túto šarádu, na ktorú jej prikázali sa dostaviť.

Bolo to len poldruha týždňa pred Zimnými slávnosťami, ktoré sa mali oslavovať celú noc pred slnovratom. Bol to presne ten deň, kedy sa na Shar mali dostaviť zvyšné kráľovské rodiny, aby sa tu zabývali a potom bez akýchkoľvek výčitiek či hanby oslávili snáď najočakávanejšiu udalosť roka. Prvá časť noci, kým obloha ešte nebola posiata miliónmi a miliónmi hviezd, ktoré na nich všetkých zhliadali, do ktorých sa zapisovali ich skutky, ktoré boli, podľa legiend, duše ich milovaných, bola určená pre zábavu všetkých. No potom, keď deti a služobníctvo poslali do postele, aby ráno mohli skoro vstať a upratať neporiadok či spáliť jedlo, ktoré zvýšilo, sa zhýralosť šľachty, ničím netajená, ničím nehalená, ukázala svetu, až vtedy si upätí panovníci, ktorí si dovolili počas celého roka sotva vylúdiť úsmev na perách, do očí vpustiť si radosť a do ohybov uvoľnenosť - nuž, to všetko, čo v nich bolo zviazané, malo jedinú príležitosť na to, aby besnilo, aby tancovalo a konečne prežívalo všetky tie chvíle, ktoré zabudlo, malo to príležitosť sa zobudiť. A kto by niečo takéto premárnil?

No toto nebola jediná myšlienka, ktorá Cleo počas toho dusného dopoludnia privádzala mrákoty. Boli to stovky, ba možno i tisíce ľudí, ktorí sa rozhodli, že využijú jedinečnú príležitosť, aby si mohli prezrieť panovníkov, kráľov a kráľovné, ktorí o ich existencii ani len nechyrovali. Oslava, ktorá sa usporadúvala každý rok v inom kráľovstve, totiž nebola mienená i pre poddaných, len pre hŕstku dôležitých ľudí danej krajiny, ktorým bola darovaná toľká česť. O ostatných sa nikto nezaujímal, mohli si robiť, čokoľvek si zaumienili, ak to len, pravdaže, nenarúšalo chod večera tých vyvolených, tých uctievaných a dôležitých.

Neznášala tú myšlienku, nenávidela už i len pomyslenie na to, že tento rok toho bude musieť byť súčasťou, že aj na ňu sa budú pozerať z vrchu, že ona sama by sa na seba tak pozerala, že sa na seba tak pozerá. Nechcela tam byť. Nezáležalo jej na tom, že bude budúcou bojovníčkou, že je členkou Nižšej rady, nedbala o to, že najsilnejším mágom Sharu a Zarevovou rukou, čepeľou, ktorá preňho zabíja a ničí, ktorá preňho kradne ľuďom životy. Vari musí toto človek urobiť, aby si vyslúžil miesto medzi zhýralcami, v tej dobrej vrstve, kde vďaka ľuďom ako ona nepoznajú strach a hlad? Bola toto tá platba, ktorej sa všetci báli, ktorú nikto nespomínal?

Nemohla na to myslieť, nemohla sa tým zaoberať, keby sa jej myseľ zachytila o túto predstavu čo i len ešte jedenkrát, asi by sa zbláznila. Videla samú seba, ako kričí, ako uteká, ako sa drží za hlavu a nechce k sebe nikoho pustiť, videla sa vyťahovať čepeľ, ktorou ich odháňa, počula svoje kroky, ktoré viedli do jej izby, k jej klavíru, strácala sa v tónoch, ktoré by hrala, ktoré by ňou prenikli a pomohli by jej zabudnúť, ktoré by si ju vzali a nedovolili jej vrátiť sa naspäť, cítila, ako ich za to miluje, ako sa k nim aj ďalší raz bude utiekať. No potom otvorila oči a stále videla ten dav pod sebou, ľudí tešiacich sa na zážitok ich životov, a vedela, že by to nemohla spraviť.

Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SAWhere stories live. Discover now