Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

1; Prvé otrasy (2. časť)

Hľadela do starcových očí, ktoré skrývali nespočetné množstvo vedomostí, a načúvala zatvárajúcim sa dverám za ňou.

S Eleou prišli na schôdzu o niečo skôr, no napadlo jej, že Zarevovi, pánovi Sharu, to možno vôbec neprekáža. Možno je len rád, že na nasledujúce schôdze, ktoré odložil, sa bude môcť patrične pripraviť a robiť aj niečo iné, ako len rozdávať pokyny a poučovať mladých mágov.

Do hlavy sa jej votrela myšlienka, čo muselo byť natoľko dôležité a neodkladné, že ich zavolal tak narýchlo? Čo sa udialo, že skoro všetky stretnutia, ktoré ho v ten deň čakali, odložil? Toto ešte nezažila - nikdy ich nedal k sebe do Južného krídla zavolať náhlene a bez všeobecnejších informácií. Zakaždým museli čakať aspoň zo desať dní.

Odvrátila pohľad a sklonila sa pred jej pánom na znak úcty, ukazovákom a prostredníkom si prešla od čela až k srdcu, do ktorého buchla päsťou. Cítila však, že starcove tmavomodré dúhovky, ktoré pripomínali ametysty obdarené temnotou, sa od nej nepohli.

Vtedy sa jej zdalo, že je pred ním priveľmi odhalená, hoci na pokožke cítila hrubé šaty z tmavozelenej látky a dlhú šatku prehodenú cez plecia. Do celého tela sa jej vliala horúčava a dlaňami premočila hebkú látku sukne.

„Cleo Velleity a Elea Ya Amar," oslovil ich Zarev a ony to brali ako pokyn k tomu, že môžu vstať.

Nikto vlastne nevedel, aké postavenie Zarev zastáva. Nebol kráľom či panovníkom, hoci sa tak rád nazýval. Ľud Penaeri, a predovšetkým mágovia na Share, ho tak neoslovoval a inak ako „pán" mu nepovedal. V jeho prítomnosti sa ale musela dodržiavať istá etiketa a vždy, keď ho jej spoluobyvatelia zahliadli, mu museli preukazovať patričnú úctu i rešpekt, hoci si ho nezaslúžil. To bol len jeden z mnohých dôvodov, prečo ho ľudia ich kráľovstva nenávideli - uzurpoval si korunu, ktorú ani nemal.

„Čo by ste od nás potrebovali, môj pane?" spytovala sa Elea. Cleo všimla si, ako vytrvalo a neohrozene hľadí do Zarevovej tváre. Ona by to nedokázala, nedokázala by sa naňho pozerať dlhšie ako zopár okamihov bez toho, aby mu nevykričala, čo všetko jej spôsobil, o čo všetko ju obral. Túžba po jeho zvrhnutí sa v nej plazila, stala sa jej súčasťou a ona ju prijala, pretože cítila, že jej nemôže vzdorovať.

„Potrebujem, aby ste pre mňa niečo vykonali, no najprv, aby ste to mohli pochopiť, vám musím rozpovedať legendu. Myslím, že Elea ju pozná, keďže tu vyrastala, ale ty, Cleo, si o nej ešte asi nepočula, no pre vašu prípravu na misiu bude veľmi potrebná. Prosím, neprerušujte ma, mám čas len do západu slnka, potom mám ďalšie zasadnutia a stretnutia, ktoré naozaj nemôžu počkať," vysvetľoval trochu náhlivo pán Sharu. Napriek tomu, že už určite dosiahol stý rok života a že nevyzeral práve najzdravšie, hlas mal pevný. „Budem vám rozprávať o vzniku troch kráľovstiev a o Zlatej knihe."

Pozrela na Eleu, ktorá vyzerala úprimne prekvapená - zrejme si za tých niekoľko chvíľ už stihla spraviť obraz o celej situácii a o tom, čo im ide ich pán práve rozpovedať. Cleo však stále netušila, o čom je reč, aj keď podľa pohľadu jej najlepšej priateľky by súdila, že budú počúvať skôr rozprávku na dobrú noc ako historický príbeh, ktorý im bude môcť poskytnúť požadovanú pomoc.

„Už od počiatku vekov v žilách ľudí prúdila mágia, avšak nevedeli s ňou dostatočne dobre zaobchádzať. Veľa ľudí a stvorení umieralo kvôli tomu, že mágovia svoju moc nedokázali poriadne ovládať a často sa stávalo, že im nekontrolovateľne vybuchla a zobrali tak desiatky životov. Skaza bola veľká a v jednom okamihu sa zdalo, že celé ľudstvo a život v dimenziách vymizne. Začali nás prezývať príšerami a vrahmi, čo sme vtedy zrejme aj skutočne boli. Boli sme vyhnaní sem, do Cyliemy, a mali zákaz sa spájať alebo prechádzať do iných svetov.