Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

7; O príšerách

"Keby si mohla vidieť svoju dušu dnes v noci, ako veľmi by si trúchlila nad zničením, ktoré pretrpela pod rukami tých, ktorí s ňou zaobchádzali tak kruto?"

-Nikita Gill, If you could see (voľný preklad)

Obklopovala ju tma, za ktorú v tých okamihoch bola rada. Nechcela, aby jej pán alebo priateľka videli odmietavý, nesúhlasný, no aj mierne zhrozený pohľad, ktorým prechádzala po stenách a podlahe.

No aj tak nemala šancu nič zahliadnuť. Všetko svetlo miestnosti sa totiž sústreďovalo v starcovej ruke, ktorá sa triasla pri väzňovej tvári obohatenej o niekoľko krvavých škrabancov.

Snažila sa nevnímať silný pach spáleného obilia - jasný znak, že v blízkosti miesta, kde sa nachádza, čaroval Inang, mág prírody. Muž kľačiaci pred ňou však musel mať moc väčšiu, ako predpokladali, pretože hoci mal už dávno zmiznúť, ešte aj po niekoľkých hodinách, čo svoju mágiu použil, sa okolo neho tento závan vznášal. No možno len sústavne používal silu zeme, ktorou hanil všetko, čím mágovia boli.

Keby mohla, priblížila by sa k Eley a dotkla by sa jej ruky, aby sa presvedčila, že to všetko je skutočné. No to si dovoliť nemohla.

Obecenstvo jej tvorili neznámy a Zarev, ktorý sa s výrazom najhlbšieho znechutenia pozeral zajatcovi do očí - tmavohnedých očí, ktoré vyzerali, že mu do nich liali tekutú zeminu spod najvyšších hôr Cyliemy. A predsa v jeho tvári nachádzala niečo známe, predsa z neho cítila niečo prirodzené.

„Ako sa voláš?" vyštekol prudko Zarev. Jeho hlas bol pevný a nikomu by nenapadlo ho spochybňovať. Vedela, že pred týmto stretnutím musel určite užiť niekoľko odvarov na podporu pracovania mozgu, inak by takejto aktivity nebol schopný.

„Oxelphius Dante," odvetil kľačiaci muž, jeho tón by sa dal nazvať aj pokorným.

Čo si neuvedomoval, akého prehrešku sa dopustil? Čo nemal ani trochu cudnosti, že mu neprekážalo, ako nehanebne sa správal k darom, ktoré tvorila príroda, že sa ju pokúsil ovládnuť a nanútiť jej svoju mienku? Vari skutočne nerozumie, ako veľmi ním za to opovrhujú?

„Uvedomuješ si, ako si sa previnil?" ozvala sa jej priateľka a pristúpila bližšie k ich pánovi, spoločne sa hrbili nad trasúcou sa postavou. Ich tiene siahali priďaleko na to, aby sa nestrácali v tmavých zákutiach cely, ich zlosť bola priveľká na to, aby sa dala zabudnúť.

„Podľa vašich zákonov som sa previnil," vyceril Oxelphius zuby, zhadzujúc tak masku bezbranného muža. „Lenže ja som nespravil nič zlé. To len vy máte ten pocit. To len vy si myslíte, že rozvíjať svoje schopnosti naplno, skutočne ich používať a nebáť sa ich nie je potrebné alebo sa zaobídete aj bez toho. No dusíte sa. Vaše tváre sú slabé a vaše vnútra nevyvinuté. Dusíte v sebe všetko, čím by ste mohli byť."

„Tým nám chceš povedať, že máme začať manipulovať s prírodou? Že máme narúšať jej prirodzený chod na základe našich rozmarov? Predstavuješ si to teda tak, že by sme mali pošpiniť všetko, čomu sme verili?" zaútočila zlatovláska a ustúpila o krok na bok, čo bol jasný znak toho, že chce, aby Cleo taktiež vstúpila do svetla.

„Nenarážal som práve na to," znela odpoveď, ktorá nedávala veľmi zmysel. „No vaše zákony nás obmedzujú! Kradnú nám slobodu! Nemôžeme zdokonaľovať náš talent, to, čo nám bolo dané! Zväzujete nám ruky! Tomu vravíte sloboda? Ukrátiť nás o schopnosti, o možnosť cítiť našu mágiu?"