Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

30; Za nás všetkých (4. časť)

!!ZMENA: príšery sa z mordichov premenúvajú na dorchainov - ospravedlňujem sa za chybu

Otočila sa na Freda, ktorý kľačal pri nej, jeho pohľad plný besu, navždy desiaceho ju. Chcela mu povedať, chcela ho presvedčiť, že je v poriadku, že sa jej nič nestalo – chcela mu ukázať, že sa z toho dostanú, že ak jej pomôže, budú mať čas. Túžila mu ukázať, koľko sily bude mať, čo všetko by pre nich spravila, aby boli v bezpečí. Chcela, aby to všetko videl, no keď otvorila ústa, aby prehovorila, prudko sa rozkašľala, sťaby dym tiel dorchainov stále dráždil jej pľúca.

Trvalo to niekoľko chvíľ, možno i minút, ktoré si nemohla dovoliť premárniť, ktoré nemohla stratiť, kým sa upokojila a bola schopná niečo vysloviť. A i napriek tomu, že ju pálilo v hrdle, i napriek tomu, že sa jej zdalo, že zabudla rozprávať, i napriek tomu, že bola opätovne vtiahnutá do pevného objatia milovaného – i napriek tomu všetkému zachrčala: „Zlatá kniha-... potrebujem ju."

No zdalo sa jej, že Frederick ju vôbec nevnímal, keď šepkal jej meno – och, aké prenádherné to meno vtedy bolo! – a oddával sa vďake, keď sľuboval slncu všetko, čo nemal za to, že jej pomohlo, že mu ju nezobralo, ale vrátilo naspäť. Vo svojom blúznení, vo svojom opojení si snáď ani neuvedomoval nebezpečenstvo, ktoré sa za nimi hnalo; akoby zabudol na všetko, čo sa okolo nich dialo, akoby nebadal na naliehavosť v jej hlase, jej potrebu ich zachrániť.

Preto sa pokúsila ešte raz prehovoriť: „Zlatá..." No ona sama viac nevládala povedať, keď z útrob jaskyne, ktorú opustili, sa vydral výkrik, ktorý rúcal svety, výkrik zúfalcov a stratených – výkrik jej priateľky o pomoc. Bolo to preňho prebudenie tvrdými ranami, keď ešte i čiernovláska v jeho náručí ním začala nebadane triasť a nástojčivo ho unaveným hlasom oslovovala.

Prekvapene sa na ňu zahľadel, akoby nerozumel, prečo sa v jej tvári zračí strach i hnev, akoby nechápal nič, čo sa dovtedy stalo, akoby jediné, na čom záležalo, bolo to, či oni dvaja prežijú. Zdalo sa jej, že zabudol na ich spoločníkov, ktorí sa pre nich vystavovali nástrahám pekla, zabudol na to, že nie sú jediní na svete, ktorí trpeli. Chcela mu to vyhodiť na oči, chcela mu vynadať za jeho pochabé správanie – no nemala síl nazvyš, nemala času nazvyš.

„Frederick," riekla ešte raz, snáď v nádeji, že jej odpovie.

Zarazene na ňu hľadel, stále sa len prebúdzajúci z delíria, ktoré musel nechať za sebou, ak chcel, aby on i jeho priatelia to ráno ešte prežili. A opatrne vravel, keď sa od neho Cleo vzďaľovala, opierajúc sa o kameň: „Má ju Eeght, ale oni zostali s Eleou v jaskyni a bojujú s dorchainmi. Kým sa nechceš zabiť – čo by v stave, v akom sa nachádzaš, nebol veľký problém – nemôžeme tam ísť. Počkáme ich tu, oni sa vrátia a potom vymyslíme spôsob, ako utiecť."

Ani jedného z nich neprekvapilo, keď vyskočila na nohy, jej celé telo spievajúce v bolesti. Ako si mohol myslieť, že niečo také dopustí? Ako mu mohla na um zísť predstava, že tam nechá svoju priateľku samú bojovať proti nočným morám dávnych inferien? Nezáležalo jej na tom, že bola vyčerpaná, že zrejme by zomrela, keby ta šla – veď koľko ráz mág somnium skoro zomrel pre ňu? Koľko ráz spolu bojovali do posledného dychu a potom od únavy padli na telá bezmenných mŕtvol? Koľkokrát to boli oni proti celému svetu? A on si teraz myslí, že by ju tam nechala napospas príšerám, ktoré zabíjajú jediným dotykom.

„Nie!" skríkla, len čo si bola istá, že sa jej opäť prinavrátil hlas, že ak povie niečo ďalšie, nebude to vyhrážka smrťou. „Pôjdeme za nimi a pomôžeme im. Sami tie tvory nezvládnu ani náhodou! Musíme im ísť pomôcť, keď tak aspoň vezmeme Zlatú knihu a ja s ňou môžem ísť sem a ty tam zostaneš bojovať s nimi. Nejako im pomôžeme, aspoň nejako."