Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

30; Za nás všetkých (3. časť)

To niečo, čo sa na ňu vyrútilo, muselo byť stvorené mutáciou, musela to byť mágia pokrivená dávnymi časmi temnoty, pretože nič iné v tom stvorení pred sebou nevidela. Bol to len dym a prach, len výkriky jej najtajnejších strachov, ktoré na ňu hľadeli očami lačnými po krvi, očami, ktoré svietili v temnote ako prísľub červene – oči prízrakov. Nebadala pred sebou nič viac, len hmotu, ktorá žiarila temnotou, ktorá, zdalo sa jej, mohla byť i rukami či perami.

Prvý útok predvídala, hoc netušila, odkiaľ vzal tvor pred ňou zbrane, kde ich skrýval. To však pre ňu nebolo v tej chvíli podstatné, príliš sa sústredila na to, aby sa do nej kov, lesknúci sa čerňou, nezarezal. Sama vytiahla zbraň, od ktorej sa v tme odrážala nejestvujúca žiara, no i tak ju nepoužila – keď bolo to monštrum pred ňou, kopla ho, predpokladala tak, že sa od nej vzdiali a získa čas. No jej päta nenarazila na kosti a kožu, mäso a krv, šla vzduchom, akoby pred ňou nikto ani nestál, len chladivé mrazenie sa jej začínalo rozlievať telom.

Nedbala na to, keď sa snažila spamätať a zaútočila skôr, ako by si jej spolubojovník uvedomil, nakoľko dezorientovaná je. Jej výpadu sa však vyhol, čepeľ meča len prechádzala jeho telom ako dymom – len so svojou predstavou, len so svojím bláznovstvom bojovala, zdalo sa jej. No cítila, ako po každom útoku, ako každý raz, keď jej zbraň prešla jeho telom, každý raz, keď mal padnúť na zem mŕtvy, ona sama malátnie, nástroj, ktorým bráva životy, sa jej zdal v rukách ťažší. Akoby strácala nad všetkým kontrolu.

Po ďalšom útoku, ktorý mal tvorovi oddeliť hlavu od zvyšku tela, bol jej meč už priťažký na to, aby ho tak vyčerpaná vládla udržať, nieto ním ešte bojovať. Nikdy nikomu o tej chvíli nechcela povedať, nechcela spomínať na okamih, keď pustila svoju zbraň k zemi, keď ona sama sa skláňala nad tvrdým kameňom, jej dych nestály. No kov pri náraze so zemou zarinčal a zbraň hodná kráľov sa rozpadla na tisíc nekonečných, tisíc márnych, tisíc nenávratných kúskov.

Zaborili sa jej do čižiem a ona sa modlila, keď si z podrážky topánky vytiahla nôž a vrhla ho po monštru stojacemu pred ňou. Pred všetkými svätými by prisahala, že sa vtedy zasmial nad jej úbohosťou, pred všetkými svätými by vtedy poprela, že minula.

Sledovala, ako sa nôž zaboril medzi skaly až po rukoväť, ako sa i on rozpadával do nekonečna, kým z neho nebol len prach, ktorý nezvučne dopadol na kameň, ktorým boli vtedy prekliaty. Sledovala, ako sa k nej blíži jej smrť, jej skaza, jej koniec, ako jeho oči sledujú tie jej, ako sú sľubom všetkého, čo mohlo byť, všetkého, čo už nebude. Videla v nich temno, ktoré ju čaká po jej skonaní, všetky slová, ktoré už nikdy nevysloví, všetky túžby, ktoré už nikdy nenaplní. Videla všetko a zároveň nič, keď opäť vykríkla, keď chrbtom narazila do chladnej, tvrdej horniny za ňou.

Zdalo sa jej, že vidí, ako sa k nej blíži tvor, o ktorom sa i knihy báli hovoriť, ako na ňu hľadí a pýta si od nej všetko, čo jej bolo kedy drahé, všetko, čo kedy brala ako povinnosť, všetko, čo ju - čo ich – malo zachrániť. Preto ju neprekvapilo, keď ucítila, ako sa o ňu opiera závan vetra so slovami: „Vydajte nám Zlatú Knihu. Dajte nám ju a necháme vás na pokoji. Daj mi ju, Cleo Velleity."

Nevedela, čo má povedať, ako sa má zachovať, pretože ten hlas, ktorý počula v mysli, ten hlas, ktorý ju preklínal – boli to slová z úst Oxelphiusa Danteho, jeho chrapľavého, umierajúceho tónu, ktorého sa bála, ktorého sa po nociach stránila a cez deň ho neznala. Bol to hlas človeka, ktorého mučila, ktorého pripravila o život spôsobom, ktorý si nikto nezaslúži, ktorému jej prosby nikdy nebudú dosť. Vedela však, že nie je možné, aby ten hlas počula aj inde než vo svojich spomienkach, aby sa vrátil. Cítila, ako jej slzy myjú tvár, keď tomu odmietala uveriť.