Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

5; Hudba minulosti

"Boli vo mne opustené miesta, o ktorých som ani nevedela, že existujú."

-Nikita Gill, voľný preklad (upravené)

Prsty jej behali po hladkom, studenom dreve klavíra.

Nevedela, ako to je možné, ako sa mohlo stať, že hudba, ktorá jej prúdila spod rúk, ju tak veľmi napĺňala. Pretože nezáležalo na tom, ako veľmi jej niekto ublížil, ako veľmi si ublížila sama, čo vykonala, aké príkazy dostala, koľkým ľuďom vzala život - nie, to všetko bolo tak veľmi nepodstatné, keď si uvedomila, že konečne niečo tvorí a že ju to robí šťastnou.

Strácala sa v stupniciach a tónoch, v akordoch a nekonečných melódiách, ktoré cítila vo svojich žilách, ktoré ňou prúdili, a ona nemohla robiť nič iné než sa im poddať. Bolo to, ako keby sa stratila v bludisku. Ako keby len tá skladba jej mohla dať odpoveď otázky, ako sa dostať von, ako uniknúť zo života, ktorý si sama prisúdila. Cesta, odpoveď, vykúpenie - tomu všetko a ešte viac načúvala v nemých slovách, ktorým mohla rozumieť len ona.

Naslúchala im, keď rozprávali, počula, ako sa jej prihovárajú. Jej starí priatelia. Usmievali sa na ňu a už z diaľky ju zdravili, zakaždým sa na ňu tešili, zdvíhali čaše, ktoré zvierali v rukách, liali do nich víno a ona len pila a pila a pila, jej jazyk si pamätá tú sladkú opojnú chuť. Stráca sa v ich náručí a šepká ich mená - mená, ktoré sa v okamihu, keď ich vysloví, stávajú hudbou, veľkolepou a neutíchajúcou, nezabudnuteľnou a mocnou. Tou hudbou, tými tónmi mohla meniť svet, hýbať ním, ničiť ho a vystavať nový.

V tých momentoch, keď sa všetko okolo nej začalo rozplývať, sa cítila konečne voľná. Nie tým spôsobom, ako keď v noci utekala s vetrom o preteky alebo keď sa nechala uniesť bázňou boja. Toto bola úplne iná voľnosť, mimo tejto krajiny, mimo čohokoľvek, čo sa dalo spoznať.

Konečne nemusela byť prítomná, konečne mohla za sebou nechať krvilačnosť a pretvárku. Konečne mohla tancovať, tancovať do rytmu piesní, ktoré z nej vytryskovali von sťaby vodopády, ktoré jej dávali možnosť žiť.

Skladba však ustala ako keď blesk schádza z jasného neba - náhle, neočakávane, no predsa prirodzene. Každý si ho musel všimnúť kvôli jeho žiarivej príťažlivosti.

Strach, neistota, zmätenie, užasnutie. City, ktoré ľuďmi v tých okamihoch zmietajú, keď zazrú, ako kilometre od nich rozčesla oblohu sila mocnejšia, než si dokážu predstaviť. City, ktoré sa ňou prehnali, keď sa na svojom ramene pocítila dotyk známej ruky - ruky, ktorá ju nezvierala už tri roky, na ktorú pomaly každou nocou zabúdala. No teraz to všetko bolo tu, akoby to nikdy neodišlo.

Prudko sa otočila na stoličke a keď zahliadla tie oči tmavej šedi, tak veľmi pripomínajúcej sychravé rána, srdce sa jej zastavilo. Tá istá pokožka, ktorá teraz bola zdobená reťazcami jaziev a zahojených popálenín; ten istý krivý úsmev tvorený perami, ktoré boli popraskané a vysušené; ten istý odtieň vlasov, ktoré boli dlhšie a strapatejšie, ako si pamätala.

Bol tam on, skutočne kľačal pri nej. A predsa sa jej zdalo, že hľadí na úplne cudziu osobu.