Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

2; Spomienky hviezd

"Počítal hviezdy a všetky ich nazýval menom."

-Žalm 147:4

Ďalšia vec, ktorú jej zmysly neodmietli prijať, bolo, že sa ocitla mimo tej miestnosti, ktorá jej priviedla záhubu. Pretože inak sa nedal popísať ten pocit, že všetko stráca, že sa jej všetko rozpadá medzi prstami s vedomím nenávratnosti.

Nemohla s tým nič robiť, veď kto má moc nad minulosťou, nad skutkami už vykonanými a miliónkrát oľutovanými? Kto má moc nad slzami, ktoré čistia pokožku od klamlivých slov, kto má moc nad kvapkami smútku nedovoľujúcimi prijať inú pravdu než tú, ktorú núkala prítomná chvíľa?

Tak nechala svoje nohy, nech sa prepletajú, nech mieria na neurčené miesto, nech ju niekam donesú. Už nevládala byť tam, pretože až priveľmi jasne si spomínala na svoju rodinu, na všetko, čo nechala vo svete nemagických.

Koľko spomienok a nevinnosti, koľko rozhodnutí a pocitov opustila v ten deň, ktorý sa jej stal osudným a ktorý sa po toľké roky snažila vymazať z hlavy, hoci vedela, že to nikdy nebude úplne možné. No to predsa bola črta ľudí, črta bláznov - snažiť sa o niečo, o čom dávno vedia, že to nie je možné naplnenia.

Spomínala si na jeho meno. Samozrejme, že si spomínala, nikdy by nebola schopná zabudnúť. Nechala tie slová, nech sa jej mlčky prevaľujú na jazyku, kým naberie toľko odvahy, aby ich mohla vysloviť aj nahlas, aby to všetko mohla privolať naspäť. Jej myšlienky však teraz patrili len tomu zhluku slabík, tomu, čo pre ňu kedysi znamenalo toľko - a snáď ešte stále aj znamená.

Sammel Velleity. Sammel Velleity. Sam.

No s ním – ach, veď ako by to mohla byť vôbec inak - ju začali prenasledovať aj spomienky na rodičov, na to, ako ich sklamala, ako utiekla, ako ich nehľadala, ako sa dozvedela všetko, čo jej zamlčali, ako ich preto znenávidela a pri tom stále milovala.

Videla pred sebou more tmavých kučier, ktoré obmývali kôru stromov v šťastnom objatí úsmevu, podrobené tichému zvuku klavíra, ktorý ju sprevádzal celé detstvo. Spomínala si na ten pohľad, ktorý jej sľuboval, že ju nikdy neopustí, na pohľad, ktorý ju vyprevádzal do všetkých nových škôl, ktorý sa strachoval, ktorý ľúbil, ktorý ochraňoval, ktorého pokladom bola od prvého nádychu.

Jej otec, bol to jej otec, o ktorom si myslela, že ju nikdy neopustí, že sa oňho bude môcť vždy oprieť. Lenže on jej klamal. Zistila to presne v to ráno, keď jej prišiel neznámy muž oznámiť, že jej rodičia sú už niekoľko hodín nezvestní a musí sa presťahovať k bratovi.

Potom tu bol ešte druhý obraz, ktorý si uchovávala kdesi v hlbokých záhyboch svojej mysle.

Vlasy jej matky, ktoré mohli byť kópiou tých jej. Staré maľby poschovávané po dome, značiace jej talent tvorenia. Portréty zapadané prachom, ktoré jediné prezrádzali, ako veľmi sa jej dcéra na ňu podobala. Nespočetné zážitky, ktoré nikdy nebudú patriť nikomu inému a vždy budú jej súčasťou. To, ako pozorovali hviezdy a vymýšľali im príbehy, ako boli paniami celého vesmíru a ich predstavivosť lietala v nepoznaných výšinách počas studených večerov, hrubých svetrov a teplých čajov - to všetko a ešte viac ju nútilo svoju matku milovať, nechať ju objavovať sa v jej snoch, v ktorých nikdy nevidela farbu jej očí.

Lenže aj ona ju klamala. Aj ona jej zatajila pravdu, spoločne s jej otcom a bratom. Všetko to zistila v deň, keď prvý raz stretla svoju najlepšiu priateľku, ktorá jej otvorila oči, keď sa ocitla na mieste, ktoré nasledujúcich deväť rokov nazývala svojím domovom.

Na tomto mieste jej vysvetlili pôvod jej špicatých uší, predĺženého tvaru očí a tmavšej pokožky, pre ktorú bola všetkým v jej veku cudzia. Tu sa dozvedela, že jeden z jej rodičov bol mágom a druhý bojovníkom z Apheenidu, vzdialeného kraja, v ktorom žili bytosti mocnejšie, ako si kto vedel predstaviť, s neprebádanou mágiou prenášajúcou sa na ich potomkov. Tu dostala svoje meno, svoju tvár, svoju dušu. Akoby dovtedy bola len tieňom, ktorý nevedel, kam patrí. Tu jej to miesto ponúkli a bola zaň nekonečne vďačná.

Teraz ju však zradili aj títo ľudia, ktorým sa snažila dať svoju dôveru, hoci to bolo občas príliš náročné na to, aby to bolo niečím viac ako len zbožným želaním. Tí istí ľudia jej pred deviatimi rokmi ponúkli potrebné vzdelanie, výcvik, spôsoby, ktoré si osvojila prirýchlo, a možnosť zabudnutia, možnosť stať sa niekým iným, niekým, koho by si ľudia viac vážili.

Tak bola tu - najsilnejší mág Sharu, najväčšieho sídla Penaeri, opäť zradená tými, ktorí sa zdali byť hodnými viery. Však bolo to len zdanie, ktorým sa tak často dá nechať oklamať.

Prudko rozrazila vysoké dvere, čím ukončila aj spleť svojich predpojatých myšlienok. Možno to všetko nebolo také zlé, možno si to všetko len namýšľala. Možno tá zrada vyplývala z nejakej jej črty, ktorá sa jej videla bežná a nepodstatná. No možno to tak prosto malo byť a ona sa mala po desaťročí vrátiť do mesta, kde sa všetko zrútilo.

Nechcela na to ale myslieť. Nie keď bola obklopená príjemnou vôňou stajní, kože a novej slamy, v ušiach znejúca melódia kopýt klopkajúcich o zem od nedočkavosti.

Jej krok získal na pružnosti a väčšej rýchlosti, keď si konečne uvedomila, kde sa nachádza, že sa na ňu upierajú nespočetné páry hlbokých hnedých očí, ktoré ju prosili, aby im ukázala svet a oveľa viac.

Ona však mala srdce len pre jedny, len jedny, ktoré na ňu poctivo čakali na konci dvojradu ako, koniec-koncov, takmer každú noc. Aj to bol dôvod, prečo plášte vymieňala za hrubé kabátce a zimné vesty s kožušinovými rukávmi oveľa skôr ako ostatní mágovia. Oni totiž neboli každý večer svedkami toho, ako si mráz pomaly vybojovával svoje miesto, svoju dominantu.

Vnímala, ako sa jej chôdza postupne podvedome spomaľovala, keď sa blížila k zvieraťu, ktoré ju už nedočkavo vyčkávalo. Stačilo len otvoriť ťažkú závoru na masívnych dverách a jeden z jej najvernejších priateľov sa nedal dlho núkať. Skôr ako sa stihla spamätať sa pred ňou týčil vysoký, mohutný jeleň s lesknúcimi sa očami očakávajúcimi ďalšie dobrodružstvo, ďalšiu jazdu plnú ticha, vetra a života.

Gaoth sa na túto vychádzku tešil rovnako ako ona, ak aj nie viac.

Ruky položila zvieraťu na chrbát a prudko sa vyšvihla hore. Stačila už len jedna pomôcka a viac nepatrila ničomu na zemi.

Všetko sa rozplynulo v noci a tme, jediné, čo zostalo, boli bozky hviezd a nekonečnej mesačnej žiary, pre ktorú toľko preplakala. Len jediná myšlienka jej v tú chvíľu zaletela iným smerom, len jediná sa neupínala na krásu okamihu, ktorý jej bol daný.

Bolato mienka, ktorú nadobudla o Eeghtovi Evasianovi. A o tom, že ju nezaujímalo,kto to bol, lebo už vtedy ho nenávidela - za to, že sa ju o toto všetko snažíobrať

---

Dnešná časť bola extrémne krátka, áno. Ale nič viac by som už do tejto kapitoly nenarvala a na čo ju zbytočne predlžovať? Aj tak mám z toho nepríjemný poci. Ako to vnímate vy, keď je kapitola krátka? Neprekážava vám to? Alebo preferujete spojenie s inou časťou?

Dúfam, že nie ste príliš zahltení informáciami :D avšak písať o jej rodine bolo niečo, čo som si neskutočne užívala. Jej mamu, oca aj brata som si zamilovala, ani neviem ako. Dúfam, že postupom času ich spoznáte a obľúbite si ich :) čo hovoríte na týkto typ kapitol?  Ste za alebo proti?

Inak robila som Cleo test na fakultu (Pottermore) a vyšiel jej Slizolin :D úprimne, vypĺňal sa mi ľahšie ako ten môj, ani som veľmi nemusela nad tým rozmýšľať ako pri sebe :D  určujete svojim postavám fakulty? Je to neskutočná sranda, musíte to skúsiť :DD A tiež vám to môže aj pomôcť pri rozvíjaní charakteru/spozaní vašej postavy :)

-Tinna V.