Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

16; Nové sny a staré nádeje

"Áno, minulosť môže bolieť. Ale ja to vidím tak, že buď od nej utečieš, alebo sa z nej poučíš."
-Rafiki (voľný preklad)

Nevedela, že sa na ďalší deň zobudila. Ani ten ďalší a ani ten potom. Nič z toho si nepamätala, nemala poňatia, čo sa okolo nej dialo. Všetko začala vnímať, až keď jej jedno ráno do nosa vrazila silná aróma vonnej soli. Spomínala si, ako prudko otvorila oči a bola zmätená tým, čo sa deje. Nespoznávala nízke steny liečebne ani vŕzgajúce postele zaplnené pacientami s horúčkou a kašľom. Netušila, kde sa nachádza, prečo ju tam odviedli. Na malú chvíľu sa jej zdalo, že sa úplne zbláznila, na jeden záblesk okamihu mala pocit, že si ju už smrť odniesla, že niet návratu.

Začala kričať, jej krik sa rozliehal snáď celou budovou, odrážal sa od pevných kameňov, nesúc sa na vrchné poschodia, strašiac mágov. Strach ju obalil, niesol si jej myseľ a dušu ako krutých zajatcov. Chcela siahnuť po svojej moci, chcela ju použiť, aby všetko okolo seba spálila, aby bola kráľovnou horiaceho pekla, s ktorým by tom zhorela tiež. Hrabala sa v špinavom popole svojho vnútra, svojej mágie, no nič nenachádzala. Zdalo sa jej, že rovnako dobre jej mohli ukradnúť časť osobnosti. Na mieste, kde by mala žiariť jej moc, nebolo nič, len čierna tma, ktorá akoby sa dožadovala niečoho viac – lenže jej už nič nezostalo.

Skôr ako sa stihla nazdať, už opäť bola v bezvedomí, všetko okolo nej prestalo existovať a ona sa mohla stratiť v tom nekonečne, ktoré ju obklopilo, ktoré ju lákalo a nechcelo pustiť preč. Neznášala sa za to – za to, že mu skoro uverila, že skoro skutočne odišla. No čo ona bola bez svojej podstaty, bez slnka v sebe? Bolo v nej okrem toho niečo svetlé, niečo, čím by mohla žiariť v temnote počas hlbokých nocí? Odpoveď poznala priveľmi dobre, priveľa ráz ju počula.

Po niekoľkých zobudeniach sa učila postupne spoznávať miesto, v ktorom spala. Po incidente v liečebniach navrhli, aby ju presunuli do jej vlastnej izby, na známejšie miesto, ktoré by ju nevystrašilo. Boli jej podávané všemožné odvary, aby sa jej reakcia zmiernila, jej organizmus upokojil a myseľ ustálila. Avšak nech by použili akýkoľvek liek, pri hluku, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou podzemných chodieb, sa vždy strhávala a jej pulz vyletel do závratných výšin. Akoby očakávala útok, akoby sa chcela vrátiť pred hrozbou, ktorá ani len neexistovala, ak len jej v predstavách, ktoré boli vďaka horúčke podnietené ešte nezvyčajnejšími obrazcami ako zvyčajne.

Liečitelia povedali, že utrpela silný otras mozgu, niekoľko pomliaždenín a mráz Veľkého jazera, ktorého vodu snáď ešte stále mohla cítiť v hrdle, jej spôsobil vážne podchladenie, ktoré s najväčšou spôsobilo zápal pľúc, keďže si dlho neprezliekla premočené šaty. Navyše predpokladali, že utrpela vážny šok, ktorý môže pretrvať ešte niekoľko dní po tom, ako sa opätovne začne orientovať. Tréningy boli teda na dobrého poldruha mesiaca odpísané spoločne aj so strážením murtocskej následníčky. Jej údelom na najbližších šesť týždňov bolo ležať v posteli, pozerať do prázdna a fantazírovať o tom, ako Eeghtovi vytrhne hrdlo holými rukami, keď sa k nej dostane.

Teda aspoň tak to interpretovala Elea, ktorá s ňou bola každú voľnú chvíľu, avšak bola príliš vyťažená všetkým, čo sa na ňu valilo – prípravami Zimných slávností vrátane -, aby si dovolila viac ako polhodinu ráno a k polnoci zopár minút, kým od vyčerpania neklesne na posteľ ku Cleiným nohám. Inú návštevu ani nemávala; s Toreasom bola pohádaná a i tak mal priveľa povinností s chystaním vojakov na príchod zvyšných nositeľov vznešenej krvi, Carden mal toho toľko, že ledva stíhal spať, a Fred... nehovorili o ňom. Pre akýkoľvek prekliaty dôvod oho nikto za tie dni samoty a vyčkávania nespomenul. Ako keby prestal existovať, ako keby odišiel a oni jej to nechceli povedať, pretože sa priveľmi báli jej reakcie.