23; Sny a nočné mory

87 4 22
                                    

"Slzy sú taktiež modlitbami. Posielame ich Bohu, keď nemáme silu rozprávať."

-Žalmy, 56:8 (voľný preklad)

                   

„Nôž, Cleo," počula vravieť svojho pána, ktorý stál za ňou. Obklopovala ju tma, cítila, ako sa jej vlieva do tela, ako ju naplňuje a dusí, ako ovláda každý jeden jej pohyb. Možno i to bol dôvod, prečo vzala do rúk dýku, ktorú schovávala v čižme.

Silne stisla ten nástroj smrti, hľadela na svoju obeť – lebo človek pred ňou nebol ničím viac a ničím menej –, ako v jej pohľade svieti posledné svetlo, jediný záchytný bod, ktorý dokázala vnímať. Všetko ostatné sa okolo nej rozplývalo, keď sa posunula bližšie k mladíkovi, ktorý na ňu odhodlane hľadel, ako keby bol so svojím osudom zmierený už dávno, ako keby vedel, čo príde a nebál sa toho. Obdivovala jeho vieru a možno i určitú ľahostajnosť, vari skutočne nemal rešpekt pred paňou v čiernom, ktorá čakala na každého z nich?

Už bola dostatočne blízko na to, aby aj cez temnotu, ktorá vypĺňala priestor okolo nich, dokázala rozoznať jeho črty, jeho tvár a vlasy, ktoré mal zlepené od potu, bahna a krvi. Sledovala jeho oči, ktoré nosili farbu rán najnepríjemnejších jesení, farbu tichých lesných oparov v čase, keď sa zima zvítava s jarou, svojou sestrou, ktorá začína vládnuť prírode. Videla jeho mierne vpadnuté líca, ktoré len viac vyzdvihovali jemne krojené pery, o ktorých snívala počas zúfalých nocí. Videla bledú pokožku, ktorá žiarila v silnom kontraste s tou jej, videla na nej jazvy, ktoré sa nedali zakryť, ktoré prezrádzali minulosť a veštili budúcnosť. Pozrela naňho a videla svojho milovaného.

„Nie," riekla potichu, hoci pochybovala o tom, že ju vládca Sharu počul. Nezáležalo jej na tom, nie keď hľadela do tých známych okien do duše, ktoré jej vraveli, čoho všetkého sa dopustila, ako ho zradila, ako ho opustila a nebojovala zaňho, oči, ktoré ju preklínali, že mu nepomohla, že sa ho zriekla ako svojej rodiny pred rokmi. Preklínal ju za všetko, čo spravila a čo ešte len spraví, preklínal ju pred všetkými svätými, ktorí si jeho slová brali ku srdcu a súdili ju za každú jednu chybu, ktorá pretkávala jej život. „Nie," zopakovala hlasnejšie, ale nemala pocit, že by to niečo zmenilo.

„Bodni," bola jediná odpoveď, ktorej sa jej dostalo.

Odmietala. Nemohla to urobiť, nemohla ho mučiť, nemohla ho zabiť. Bol to Frederick, bol to človek, pre ktorého stratila svoje srdce, pre ktorého stratila svoju vôľu, ktorého ľúbila láskou nebeskou. Plakala, vedela, že plakala, aj keď necítila žiadne slzy stekajúce po jej lícach. Kričala, odmietala to vykonať, odmietala sa podriadiť rozkazom svojho pána, vrieskala, keď sa jej ruka priblížila k jeho pokožke a urobila prvý zárez.

Vrieskala, jej hlas sa zarýval do každého záhybu ich myslí, jej ryk bol neodpustiteľný a porazenecký, keď na rukách ucítila krv milovaného, keď mala tvár farbenú jeho utrpením, keď sa ich hlasy zmiešali v jeden, keď sa celou krajinou ozýval ich nárek, ich elégie, ich posledné prosby a nevykonané sľuby. Vrieskala, keď už nevedela rozoznať, kto pred ňou kľačí, keď jeho dokaličené telo padalo k jej nohám, hoci to nemohla dovoliť.

„Bodni," prikázal jej pán cez úpenlivé vzlyky a rev.

Bodla.

A znova a znova a znova.

--

Precitla do tmavej noci, ktorou sa rozliehal jej plač a beznádej. Zdalo sa jej, že nedokáže nič vnímať, že sa chladnému vetru, ktorý jej bozkával líca a bral jej vzlyky, o chvíľu vzdá. A predsa cítila tlak na jej pleciach, predsa mala pocit, že sa jej po tele šíri teplo, že nie je sama, že niekto si ju všimol, napriek tomu všetkému. Plakala, pretože neverila, že to bolo skutočné.

Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SAWhere stories live. Discover now