Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

14; O slovách osudu (1. časť)

"Onedlho nastane deň, kedy sa náhoda a osud spoja v jedno a vytvoria budúcnosť."

-  Cissi6 (pokiaľ viem) (upravené)

Zdalo sa jej, že v ten deň bolo bezvetrie, no už po prvom dopade Gaothových kopýt na zem pochopila, ako veľmi sa mýlila. Poryvy neviditeľnej sily, ktorá sa jej hrala s plášťom, vlasy viazala do účesov prírody a prinášala na jej tvár úsmev slobody, bola všade okolo nich. V ten deň v Zelených lesoch zanikli akékoľvek zvieracie zvuky, či to bolo čvirikanie vtákov alebo fučanie jeleňov, ktorých majitelia sa rozhodli pre rýchlostné závody. Akoby to bol jediný zvuk, ktorý sa pomedzi stromami mohol rozliehať, akoby nič iné okrem toho nejestvovalo, hoci všetci vedeli, že to je lož.

Cleo i jej spoločníci si veľmi dobre uvedomovali, že okolo nich sa okrem iného rozprestiera aj tá dávna mágia, ktorej nikto nerozumel, mágia, ktorá sa skrývala v stromoch, ktorá sa ukrývala pod zemou, ktorý im dávala život a rovnako ho aj brala. Cítili tú jedinečnú, neprebádanú silu, ktorá nimi preletela zakaždým, keď cítili, že lietajú, keď oni ani ich zvieratá zrazu neboli súčasťou tohto sveta, keď sa ocitli niekde inde. Akoby to bola kotva, ktorá ich držala pri zemi, akoby to bolo niečo, čo im nechcelo dovoliť ujsť. Surová sila, ktorá do nich narážala v podobe precitnutia, sa postupne stávala viac ako len krutou.

Cleo to však nezaujímalo. Pokiaľ sa mohla stratiť vo svojich myšlienkach, pokiaľ mohla veriť svojmu jeleňovi, že ju nezradí, pokiaľ sa mohla stratiť v rýchlosti, milovanej rýchlosti, ktorá jej dodávala pocit voľnosti, bolo jej to ukradnuté. Nič z toho ju nezaujímalo, kým mohla mať, po čom túžila, po čo chodila žiadať svätých do lesa. Bolo to sebecké, bolo tu hlúpe, ale kto aspoň raz nespoznal sebeckú a hlúpu túžbu? Kto sa jej aspoň raz nepoddal?

Mierne sa na Gaothovom chrbte zaklonila a pritiahla oťaže, aby dala jeleňovi pokyn, že má spomaliť. Na chvíľu sa jej zazdalo, že ju jej verný spoločník odmietne poslúchnuť, no bol to skutočne len záblesk okamihu, a tak toto úchvatné zviera zaborilo do mokrej zeminy svoje kopytá, pričom sa následne vzopälo na zadné nohy. Dievčina, ktorá na ňom jazdila, však už bola pripravená, nahla sa viac k jeho krku, rozpažila ruky a radostne zvýskla. Vedela, že Gaoth to urobí vždy, keď ho nečakane zastaví, no ona túto skutočnosť prijala za samozrejmosť a využívala ju vo svoj prospech.

Niekoľko okamihov stála na mieste a zhlboka dýchala, čakala na svojich priateľov, ktorí za ňou zaostali už v prvých momentoch ich vopred neférového závodu. Nie nadarmo zviera, ktoré jej bolo verné, nieslo meno po vetre, ktorého rýchlosť si osvojilo už vo veľmi mladom veku. Bola naňho pyšná ako na vlastné dieťa, pretože presne tak sa cítila, keď hľadela do hlbokých orieškových očí - ako doma. Viac doma ako kdekoľvek inde s kýmkoľvek iným. Akoby tento jeleň bol pre ňu všetkým, čo si mohla kedy želať.

„Pre všetkých svätých, veď ty sa raz zabiješ!" zakričal na ňu Toreas, ktorý sa k nej postupne blížil. Na odpoveď sa len zasmiala, bláznivý úškrn jej z tváre neschádzal, rovnež ani rozjarenosť v pohľade.

„To by nebolo možné," odvetila nakoniec aj slovne a naklonila hlavu na bok, v očiach jej hrala iskra pobavenia, ktorá neprezrádzala nič dobré, „som najlepšou jazdkyňou, akú si kedy stretol, nemôžem spadnúť. Videl si ma niekedy padnúť z jeleňa? Nikdy sa mi to nestalo a ani nestane."

„Nie si najlepšia, len najviac bláznivá, v tom je skutočne rozdiel. A myslím, že keby Gaoth nebol tak obozretný, na zemi by sa len za dnešok skončila niekoľko ráz, nevraviac o tom, že by si sa zrejme stratila, v živote by sme ťa nenašli a teba by až do smrti prenasledovali príšery tohto starodávneho lesa," pridala sa do rozhovoru ich priateľka, ktorá s Cardenom prišla v závese za Torom. V tóne jej hlasu sa dala badať tá detskosť, to niečo, čo si dovolili ukázať len v týchto chvíľach, pretože za múrmi budovy, v ktorej bývali, to bolo až príliš nebezpečné.