Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

21; Tiaž zimných vločiek (5. časť)

                   

S Fredom sa rozdelili, len čo si uvedomili, že prebdeli celú noc a nie sú vôbec pripravení na výpravu, ktorá ich čaká. Každý z nich sa rozbehol do svojej izby, aby sa mohli prezliecť, pretože nielenže by bolo vrcholne nepraktické, keby sa snažili snehom predierať v slávnostných šatách, rovnako by však s najväčšou pravdepodobnosťou aj zamrzli. Ani jeden z nich teda neotáľal a s rýchlosťou, ktorú by sotva prekonali niektoré jelene v sharskej stajni, sa každý vydali svojou cestou s vedomím, že sa o niekoľko okamihov opäť stretnúť.

Cleo nevedela povedať, či bolo pre ňu náročnejšie utekať v honosnej látke, ktorá, ako sa domnievala, sa roztrhla, keď prudko zabočila do svojej izby, alebo v niekoľkých vrstvách oblečenia spomaľujúce ju spôsobom, ktorý ju nekonečne rozčuľoval. Bola predsa trénovaná pre takéto príležitosti, dokázala utekať v plnej zbroji so zbraňami ukrytými všade po tele, ale robilo jej problém, aby pridala do kroku v niekoľkých kožušinách?

Musela si však priznať, že jediná myšlienka, ktorá ju poháňala vpred, ktorá ju nútila nepoddať sa únave a túžbe oprieť sa o stenu, bola, že ak nepríde na čas, mág boja ju zrejme zaživa stiahne z kože. Nechcela vidieť výraz jeho tváre, desila sa momentu, keď sa im stretnú oči, keď bude donútená sa opäť zahľadieť do tých nekonečných lesov tmavej zelene. Napriek hodínám rozprávania sa s Frederickom, napriek uvoľneniu, ktoré pociťovala, napriek neprekonateľnej túžbe zasmiať sa a zastaviť všetko, čo sa okolo nich dialo, strach jej zvieral hruď, keď sa každý krokom blížila k Strážcovi tajomstva.

Netušila, ako by sa mala správať, čo by mala robiť. Tá zlomenosť, ktorú pocítila v tom momente, keď mág pred ňou vyslovil krutú pravdu, ktorej sa chcela zbaviť - vedela, že tam stále je, že narušuje základy všetkého, čo si v tomto novom živote vystavala. Vedela, že stačí jedna ďalšia rana a ona sa zrúti celá, že niet Freda, niet Arlean a jej priznania, niet tej nočnej prechádzky, nedokázala by sa ovládať, nechala by besniť čokoľvek, čo v nej zostalo. No zrazu sa cítila, že môže chodiť, že môže dýchať, že môže a musí splniť úlohu, ktorá jej bola daná. A potom, potom možno sa môže poddať svojmu zlomeniu, ktoré v nej napriek všetkému pretrvávalo.

Svätí vedeli, že potrebovala čas, ktorý nikto z nich nemal, svätí vedeli, že sa možno nikdy úplne nezotaví, svätí vedeli, že sa to možno nikdy nestane. Svätí vedeli, ako veľmi sa snažila.

Stratená vo svojich myšlienkach, ktoré jej, zdalo sa, boli lepšími spoločníkmi ako väčšina jej blízkych, usudzujúc podľa toho, ako rada sa k nim v posledných týždňoch utiekala, si ani nevšimla, keď okolo nej prešiel jeden z jej priateľov. No len čo sa minuli, len čo zachytila krv na jeho rukách, ešte lesklú a nezaschnutú, len čo si uvedomila, že oproti nej kráčal človek, s ktorým sa túžila rozprávať posledné dni viac než s kýmkoľvek iným, zabudla na všetko, čo ju čakalo, zabudla na hnev mága boja a vykríkla: „Toreas!"

Muž, ktorého telo bolo zahalené v zimnom kabátci, sa na ňu otočil a i z tej diaľky vedela v jeho pohľade rozoznať smútok a horkosť nad vedomosťou svojich skutkov. Taktiež sa jej však zazdalo, že sa v ňom niečo uvoľnilo, že keď ju zbadal, jeho plecia klesli k zemi, akoby z nich zhodil váhu tisícich svetov a vesmírov. Bol to však len okamih, len záblesk nádejania sa. Napriek tomu sa otočil a kráčal oproti nej, ona stojaca na mieste, akoby nemohla uveriť, že jej ide v ústrety, že je ochotný s ňou tráviť čas, rozprávať sa s ňou, že ten hnev, ktorý sršal z každého jeho slova pri ich poslednom stretnutí, v ňom už nedokázala nájsť, nehľadiac na to, ako veľmi sa snažila.

Skôr ako si stihla uvedomiť, čo sa deje, ocitla sa v pevnom objatí svojho priateľa, ktorý ju zvieral, ktorého dych jej rozvieval vlasy, ktoré si kvôli ich dĺžke nemala ako zapliesť. Nechcela vedieť, čo spôsobilo túto náhlu zmenu jeho správania, čo zapríčinilo, že je teraz tam, pri nej, že sa ju nesnaží presvedčiť o tom, ako veľmi ňou opovrhuje. Neprekážalo jej to, dopekla, samozrejme, že jej to neprekážalo. Oddala sa len tomu momentu, keď mohla vdychovať jeho dôverne známu vôňu, ktorá sa podobala na tú zo zbrojnice - koža, pot a prenikavý prostriedok na leštenie čepelí.