Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

4; Ako konajú ľudia (2. časť)

Rýchlo uskočila, aby sa vyhla ostrej čepeli, ktorá sa na ňu rútila závratnou rýchlosťou, a narazila do jednej z vysokých skríň.

Ani nestihla polapiť dych či všimnúť si, ako sa hrot zbrane zapichol presne do kľúčovej dierky, a potom dopadol na zem. Ani to, ako rýchlo jej protivník reagoval. Nie, jediné, na čo sa dokázala sústrediť, bolo, aby čo najrýchlejšie vytiahla z čižiem nože a z vlasov si vytiahla zapletené ihlice.

Prikrčila si, čo sa Eeght rozhodol využiť. Pri každom jeho kroku a nádychu bolo jasne vidieť, že niekto, kto ho trénoval, musel vykonať skutočne obdivuhodnú a efektívnu prácu. Mala si to uvedomiť už predtým, keď ho zazrela, biela košeľa obopínajúca jeho svaly. Mala vedieť, že neklamal, keď jej hovoril, ako zručný je, no ona mu pre svoju pýchu nechcela veriť.

Skôr ako sa jej spolubojovník stihol nahnúť k zbroji, aby si mohol zobrať meč, sa prekotúľala ku skrini oproti. Rukou prešla po hrane svojej čižmy a buchla o ňu. Z podrážky okamžite vyletel nôž, ktorý vďaka neoceniteľnému mechanizmu za obyčajných okolností bol nespozorovateľný.

Nepremýšľala, keď po ňom svoju jedinú zbraň hodila so všetkou zúrivosťou, ktorú v sebe v tej chvíli našla. Vedela, že personál jej zbraní bol veľmi limitovaný a nemohla si dovoliť prchké útoky. V momente ako rukoväť opustila jej dlaň, ten hod ľutovala.

Eeght sa ani netváril, že je preňho namáhavé sa nepresne letiacemu nožu vyhnúť. Stačilo mu len pohnúť trupom o kúsok doprava a zdalo sa, že nikdy sa nestal cieľom toho úbohého vrhu. Konečne sa pohol z miesta, jeho rýchle kroky smerujúce k nej.

Nestihla nič spraviť, nestihla si ani prstami prejsť vlasy, aby z nich vytiahla ihlice, keď ju zrazil k zemi a skoro jej vyrazil dych. To, že mu kopla do kolena, bol skôr reflex ako niečo plánované.

Nemohla tomu uveriť! Dostal ju na chrbát - a tak skoro! Navyše to vyzeralo, že tým nie je nijako ohúrený, že takýto rýchly koniec, ktorý prišiel skôr ako začiatok, predvídal, a ona preňho nebola rovnocenným súperom.

Chcela mu ukázať, ako veľmi sa mýlil, ako veľmi ju podcenil. Nie, nešlo o ľudí, s ktorými žila, ktorí ju vychovávali. Išlo o ňu - o jej pýchu a pocit, ktorý týmto znehodnotil. V očiach jej blčala nenávisť, keď sledovala, ako sa od nej zdvihol a mieril preč.

Pozorovala ho, ako kráča k schodisku. Hneď, ako toho bola schopná, vyťahujúc ihlicu zo svojho vrkoča, sa posadila. Hlava ju ešte stále bolela z nárazu, no verila svojim zmyslom, verila všetkému, čo v nej ožívalo a revalo, spievalo a prosilo ju, aby pokračovala v boji.

Len napriahla ruku a nechala tie príšery, tú krv bojovníkov z Apheenidu, nech sa prederú na povrch, nech zničia mága boja pred ňou. Vrhla kov druhýkrát a ten sa skoro okamžite zaryl Eeghtovi do zadnej časti stehna.

Nepadol na kolená, ako očakávala, ale aspoň jej jeho prekvapenie poskytlo dosť času, aby najbližšiemu stojanu vzala ťažký, ošúchaný meč. Nemala ani len sekundu na to, aby zistila jeho váhu a to, ako sa jej s ním bude bojovať. Spravila prudký výpad hneď, ako si uvedomila, že k nej jej protivník beží, v tvári výraz neriedeného besu. Bolo to však zbytočné. Tmavovlasý muž sa zahnal rukou a jej rýchlo nadobudnutá zbraň sa ocitla na svojom pôvodnom mieste.

Bola v šoku. Ešte nikdy nikoho nevidela, že by dokázal pohybovať s vecami, že by ich dokázal premiestniť bez toho, aby sa ich dotkol alebo vytvoril slnečný Portál. Lenže pre Eeghta to zrejme bolo úplne bežné, pretože nad svojím činom sa ani len nepozastavil a rútil sa priamo na ňu. Jeho oči boli celé čierne, nekonečne čierne, ako keby tento vesmír nikdy nespoznal inú farbu.