Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

28; Plášť hmly (2. časť)

Vedela, že nebola jediná, kto si to všimol. Bez toho, aby sa obzrela, aby dala najavo, že čo i len tuší o tom, že by sa ich nepriatelia mohli ukrývať na okolí, vedela, ako všetko okolo nej sa zastavilo, ako i ona prestala dýchať, ako vietor prestal duť, slnce zahalené v opare hmly. Strach do nej vstúpil, cítila, ako jej hladí kosti, ako je prechádza po pokožke, a bol to skôr inštinkt než čokoľvek iné, keď siahla po hruške meča, ktorý jej visel pri boku.

Jej priateľka konala rovnako. Počula, ako zašušťala látka po jej pravej strane, jemné črty sa stali obeťou ľadu, tak už ani jedna z nich nebola podvolenou služobníčkou, ale bojovníčkami, ktorých sa desili. Frederick po jej ľavici stuhol, akoby presne vedel, aké stvorenie na nich čakajú v útrobách hôr, aké hrôzy s nimi zvedú boj, koho budú musieť zabiť. No videla v jeho očiach, ktoré sa oddávali noci, že ho to privádzalo do sveta, v ktorom žil celé roky bez priateľov, bez blízkych.

Keď zdvihla pohľad, jej zrak sa stretol s tým Eeghtovým, v ktorom sa usadil pokoj - ten tam snáď nikdy nevidela. Akoby už len tým, že sa ta dostali, predpokladal, čo sa stane, akoby pred sebou videl tú dolinu, v ktorej nachádzali, tú stvrdnutú zeleň, ktorá mala byť ten deň poznačená krvou, a poznal každý ich pohyb. Videla v ňom istotu a keď cítila, ako sa jeho moc okolo nich rozpína, ako prehľadáva každú skalu, ktorá na nich hľadela, každý trs trávy, ktorý ich chladil, zdalo sa jej, že je v bezpečí.

Po tichu, ktoré patrilo nekonečnám, sa mág boja prudko nadýchol. Tušila, že zistil, kde sa ich nepriateľ ukrýva, v jeho očiach čítala, že nemajú veľa času, že im ho zostáva oveľa menej, ako dúfal. Boli to len taktické úvahy vodcu – úvahy, ktorým nebola zvyknutá poddávať sa, no teraz nemala na výber. Vedela, že ak chce prežiť, ak chce splniť úlohu, ktorá jej bola daná, a zachrániť Zlatú knihu, musí ho počúvnuť bez akéhokoľvek vzpierania sa. Keď teda prehovoril, aby im objasnil situáciu, v ktorej sa ocitli, bola už pripravená, volala Apheenid, volala svoje dedičstvo na pomoc – cítila pachuť krvi a boja.

„Tie príšery, ktoré nás chcú napadnúť, sa skrývajú v tieňoch pod horami," plecom enápadne mykol k vrchom za jej chrbtom. „Vedia, že sú dostatočne tmavé, aby sme ich tam ani na poludní nezbadali. Keby sme ich chceli odhaliť, museli by sme pristúpiť priamo k nim, alebo použiť mágiu a tak to miesto preskúmať. Presne to som pred chvíľou spravil, no mala by to byť pre nich neznáma moc, bude im teda niekoľko okamihov trvať, kým si uvedomia, čo sa deje. Predpokladám, že už máme len niekoľko sekúnd..."

Nepočula, ako Eeght Evasian svoj príhovor ukončil, jej sluch totiž zachytil tiché, jemné kroky, ktoré sa k nej zozadu blížili. Zavrela oči a prosil svätých, aby jej dali silu zabíjať, aby jej dali silu mučiť, aby jej dali silu prežiť, aby sa jej čepeľ zaleskla ako posledná. Prosil ich o všetko, čo kedy stratila, o všetko, čo môže stratiť, prosila ich o vôľu, o milosrdenstvo, o odpustenie, o pochopenie, o ktorom vedela, že ho nikdy nepocíti. No keď sa jej zdalo, že cíti zem pod nohami, keď vnímala spev vzdialených vtákov a majestát slnca, ktorého lúče na nich splývali, vtedy sa otočila s tichým prísľubom zabíjania, jej zbraň nástrojom smrti.

Keby modlitbe venovala i len okamih naviac, bola by už mŕtva, lebo práve v tom momente, kedy jej meč opustil pošvu, stvorenie z tieňov na ňu zaútočilo. V matnom svetle dňa sa ani nepokúšala postrehnúť, kto sa stal jej spolutanečníkom, ale keď ju už po prvom výpade začali páliť svaly, donútila sa bližšie prizrieť na to monštrum, ktoré okolo nej krúžilo, ktorého podobu ani nevedela zachytiť. Zdal sa byť len nedokončenou maľbou, príliš drsnou, aby ju maliar skrášlil. Jej srdce vynechalo jeden úder, keď si uvedomila, že to je nardeh.

Počula, ako sa v jej mysli ozývali detské rozprávky o jednej z najhorších príšer, aké kedy démoni stvorili. O kreatúre, ktorá dokázala v priebehu momentov meniť svoj vzhľad, ktorá porazila všetkých ľudských bojovníkov, ktorá nemala zľutovanie, pre ktorú vojny boli len bitkami, ktorá žila večne a nikdy nezomierala, ktorá vraj ani srdce nemala, len čistá zášť ju držala pri živote. A teraz tu pred touto fabelou detských môr stála, obe zvierali kovové zbrane, pripravené, odhodlané, predurčené vyhrať.