Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

14; O slovách osudu (2. časť)

Vietor ju oberal o tieto myšlienky, vzal si všetko, čo jej patrilo a jej už nič nezostávalo. Opäť sa stratila v jeho chladnom náručí, ktoré ju unášalo do neznáma, ktoré z nej robila len hlúpe dievčatko, ktoré nevie, čo chce, a ona nemala silu odporovať, nemala silu na nič. Aj cez zavreté viečka mohla stále vidieť Fredov pohľad, pohľad, ktorý ju chcel zachrániť, ktorý chcel ich zachrániť, priniesť im šancu na útek. Možno sa jej to len zdalo, možno to tak ani nebolo, no mala pocit, že v tej chvíli ľutoval posledné roky, ľutoval svoj odchod.

Nemala tušenia, či jej jej priatelia stačia. Chcela spomaliť, aby sa mohla obzrieť a uistiť sa, že ju nasledujú, no len čo si pritiahla Gaothove oťaže bližšie k telu, jej jeleň ešte viac zrýchlil, akoby sa bál, že ho chce obrátiť, že ho opäť chce dostať k tej osobe. Nevedela, z čoho bol tak vyplašený, veď mága smrti predtým už stretol. Teraz sa však zdalo, že jej verný priateľ je nezastaviteľný. A jej nezostávalo nič iné len cítiť jeho svaly, ako sa pod ňou pohybujú a nesú ju do neznáma.

Nevedela, ako to bolo dlho, koľko jej trvalo, kým sa jej jeleňa konečne podarilo zastaviť, no radšej to ani nechcela vedieť. Rovnako nemala tušenia, kde sa nachádza, no verila, že ak poprosí slnce, dá jej odpoveď a ukáže jej správnu cestu, hoci by ju to malo vyčerpať. Keď v tých chvíľach mala pocit, že má Gaotha už pod kontrolou, pokúsila sa ho spomaliť a tento raz ju aj počúval. Vnímala, ako z rýchleho cvalu postupne prechádzal do klusu a nakoniec aj do kroku. Chvíľu s ním krúžila okolo niekoľkých stromov, kým nezapočula známy výkrik: „Cleo!"

Prudko sa otočila za hlasom, ktorý by spoznala kdekoľvek. Hľadela do bludiska prírody, v ktorom sa nachádzala, a pátrala po zlatavých vlasoch a medených očiach, ktoré len večer predtým poslala preč. Stále cítila tú vinu, stále sa jej mohla dotknúť - svojej previnilosti, ktorá ju zožierala, ktorá jej dávala pocítiť, aká je príšerná priateľka. Nemohla s tým však už nič robiť, jej čin bol vykonaný a zapísaný na kameň minulosti, navždy zapamätaný. Jediné, čo jej zostávalo, bolo zrakom vyhľadať Tora a využiť aspoň jeden okamih na to, aby sa mu ospravedlnila.

Po zopár nekonečných sekundách sa jej zazdalo, že ho konečne zahliadla svojho priateľa, ako sa náhli za ňou, jeho jeleň i on sa zdali byť len hrou vetra a zvuku, nedokázala poriadne zachytiť jeho výzor. Blížil sa k nej, každým okamihom sa vzdialenosť medzi nimi skracovala, jej telo sa roztriaslo, jej myseľ prepadávala strachu a zúfalstvu z toho, čo by mohlo byť. Uvedomovala si, aká odporná, sebecká bola. Zaslúžila by si, keby s ňou neprehovoril, keby ju nechcel počúvať, lenže ona ho musela presvedčiť o opaku, musela vysloviť svoje ospravedlnenie.

„Tor," vydýchla, keď bol pri nej, keď zastal sotva pár metrov od stromu, pri ktorom s Gaothom stála. Videla mu v pohľade trpkosť a hnev, no videla aj niečo, čo sa možno rovnalo strachu, čo mohlo byť kúskom tej emócie.

„Čo ťa to, doprdele, napadlo? Takto sa rozbehnúť úplne iným smerom, akým je Shar len preto, lebo sa pri tej malej šibnutej dievčine zjavil Fred? Si normálna? Vieš, čo sa mu môže stať? Vieš, čo sa mohlo stať tebe, keď si niečo podobné predviedla? Mohla si sa zabiť. Gaoth bol len kúsok od toho, aby sa nezbláznil a neodniesol ťa niekam do Cisonu! Ako si si to predstavovala? Čo si si myslela, že sa stane? Len tak si nás všetkých vystrašila!" rozkričal sa Toreas, pričom začal rozhadzovať rukami, dobreže päsťou nebuchol do stromu. Videla na ňom, ako veľmi ho niečo rozrušilo, no pochybovala, že to bolo len kvôli tomu, ako bezhlavo odišla.

„Tor, ak si na mňa takto veľmi nepríjemný kvôli tomu, čo som včera spravila, keď prišiel Fred, chcem sa ti za to ospravedlniť. Naozaj. Len ma musíš nechať. Viem, že som sa zachoval ako úplný idiot, keď som ťa poslala preč a ty si ma potreboval, ale nič iné som vtedy nemohla robiť. Toreas..." Nevedela, ako má pokračovať. Nikdy neratiovi Severného krídla nepovedala o je láske, ktorá pretrvávala už niekoľko dlhých rokov napriek tomu, že sa občas mohlo zdať, že je až príliš zaujatá niekým iným. Myslela si však, že sa to jej priateľ dovtípil. Možno sa však mýlila. A možno to len nebolo dostatočné ospravedlnenie pre to, čo spravila.