Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

34; Krásne zdanie

venujem seba a aj vám všetkým - zaslúžime si to❤️

---

"Chcem, aby si vybudoval bezpečné mesto, aby si to všetko stvoril nanovo, na počesť nás, na počesť všetkých, ktorí padli. Ľúbim ťa. Chcem to postaviť s tebou, chcem tam byť - v strede niečoho dobrého, čo stojí a žije vďaka tebe, vďaka tvojej sile a srdcu. Chcem to, celú budúcnosť... ale nateraz, myslím, nám má stačiť zbohom."

-Cleo Velleity, Kráľovná viery (5. pokračovanie)

Do tváre jej narážal vietor a ona sa bláznivo smiala, keď na chrbte Gaotha cválala pomedzi stromy, keď sa stávali vetrom a hviezdami. Smiala sa aj vtedy, keď míňala svojich priateľov, ktorí sa taktiež preháňali lesom, smiala sa, keď ju konáre udierali do nôh i do tváre, smiala sa i vtedy, keď jej studená voda ofŕkala líca, ako skákali cez široký potok. Smiala sa, keď sa pustila jelenieho parožia a ruky zdvihla k oblohe, k slnku, snáď z vďaky za posledné hodiny voľnosti.

Pretože akokoľvek by sa to snažila poprieť, ďalší deň bol pre ňu tým, ktorým mala opätovne nastúpiť so svojej pozície a začať si plniť povinnosti, ktorým sa jej darilo vyhýbať. Len pri myšlienke na to, koľko vybavovania ju čaká ohľadom jej a Eleinho povýšenia a koľko informácií bude musieť zozbierať, aby sa dostala do obrazu diania, sa jej zatočila hlava. Aj napriek tomu, že jar už brala moc zime, že spod zeme začali vyrastať prvé biele kvietky, striaslo ju.

Naďalej sa však oddávala zvuku kopýt narážajúcich o zem, kopýt, ktoré ju niesli do krajín neznáma, hlbšie do húštin lesa, ktorých sa desili i starší mágovia. Ona nie. Po všetkom, čo videla na ich výprave, po všetko, čo zažila – predtým aj potom – sa toho lesa nebála. Preto sa len nechala unášať a vítala tmu, ktorá si ju aj jej priateľov nasledujúcich ju začala pomaly brať. Strácali sa v nej, no ona stále vzhliadala k slnku, stále pokračovala ďalej.

Zrazu však bez toho, aby to badala prichádzať alebo aby to chcela, sa Gaoth vzopäl na zadné nohy. Cleo sa inštinktívne naklonila k jeho krku, parožia sa pridŕžala ešte silnejšie a stisla ho nohami. Trvalo to len chvíľu, čo mala pocit, že sa jej verný spoločník splaší a utečie s ňou do neznáma. Trvalo to len chvíľu, čo sa zorientovala a rozoznala osobu uškŕňajúcu sa na ňu.

„Si idiot," oznámila mu bez toho, aby k nemu spravila čo i len krok, jej tvár ufúľaná od Gaothovej srsti. „Mohla som sa zabiť," vravela ďalej, no nech sa snažila akokoľvek, v hlase nedokázala skryť prekvapenie. Predbehol ju? Na Share nebolo rýchlejšieho jeleňa než bol Gaoth, ktorého meno patrilo vetru, a šialenejšej jazdkyne než bola ona. Ako bolo potom možné, že by ju on predbehol?

Usmial sa na ňu a vtedy pochopila, že aj keby sa ho to spýtala, nepovedal by jej. Tak i ona naňho pozrela s hravou iskrou v očiach, ktorá sa jej posledné dni stávala vlastnou, ktorej sa mala o pár hodín vzdať. Aj to bolo dôvodom, prečo ten deň svojim priateľom navrhla dlhú vychádzku bez jasného cieľa – posledný raz si chcela užiť slobodu.

„Nemohla," odvetil jej pobavene Frederick a on sám sa k nej priblížil, jeho mohutný jeleň pritom zafučal. „Na to si sa už príliš veľa ráz tadiaľto preháňala po noci bez toho, aby to niekto vedel. Už príliš veľa ráz sa Gaoth niečoho zľakol a rozutekal sa preč, aby si niečo takéto nemala pod kontrolou. Tak sa nesnaž si nič navrávať, ani jeden tomu neuveríme." Keď ju chytil za ruku, opätovala mu úsmev.

„Neznášam ťa," riekla, no všetko – slnce predierajúce sa cez husté konáre, prvá zeleň pod ich nohami i ich pohľady a srdcia – okolo nej spievalo, že klamala, a ona sa k tej piesni pridala. Lebo netušila, či ešte niekedy niečo také zažije – toľkú radosť, toľkú lásku.