4; Ako konajú ľudia (1. časť)

217 11 8
                                    

"Naše mamy nám vraveli, že príšery nie sú pod posteľou, ani v skrini, no zabudli sa zmieniť, že niekedy nosia kožu ľudí."

-Nikita Gill,  The real monsters (upravené)



Stála na vrchnom schodíku, sukňa šiat je viala okolo nôh, vlasy zapletené do vrkoča jej narážali do chrbta. Pred ňou sa týčili masívne čierne dvere, ktoré boli vstupom do starého, honosného domu. Pozlátené hroty plotu a obrovskej brány, ktorá napriek veku neškrípala, sa nad nimi skláňali ako pripomienka hriechov, ktorých sa mágovia dopustili.

Minulú noc, keď obe dievčiny nevedeli zaspať, im neraz na um zišla otázka, čo by sa stalo, keby bola rodina odcestovaná. Keby bola v inom meste či dokonca inom vesmíre. Obe vedeli, že v takom prípade by sa nemohli vrátiť do Cyliemy – museli by ísť za nimi, vypátrať ich a doviesť najstaršieho potomka.

Jediné, v čo mohli dúfať, bolo, že v tomto hnusnom počasí, ktoré z každého priam vyťahovalo pochmúrnu náladu na povrch, sa nikomu nechcelo cestovať, nech to bolo hoci aj len o ulicu ďalej.

Cleo sa zhlboka nadýchla a opakom dlane sa obtrela o ruku jej najlepšej priateľky. Elea mala na prstoch natiahnuté jemné rukavičky, aby zakryla svoje dokaličené ruky, pričom jedna z nich bola prekrytá hustým tmavým tetovaním v jazyku, ktorý bol mágom cudzí.

Ten jemný dotyk bol len pripomienkou – museli sa zo všetkých síl sústrediť na situáciu, v ktorej sa nachádzali, odignorovať časovú tieseň, ktorá sa zdala byť klietkou, a pokúsiť sa aspoň trochu nevyzerať, že práve preliezli plot vysoký niekoľko metrov a skoro si pri tom roztrhali šaty.

Predsa sa však nedokázala úplne koncentrovať. Možno to bolo preto, že tento deň je jej posledným na mieste, do ktorého už nikdy viac nechcela zavítať. Možno to bolo preto, že Elee nepovedala o stretnutí so Samom. A možno to bolo len kvôli tomu, ako sa jej chveli vnútornosti, ako všetko v nej kričalo a ničilo, pretože sa mala prvýkrát stretnúť s človekom, ktorého už vtedy nenávidela. Nech to však bolo čokoľvek, donútilo ju to zdvihnúť ruku a zaklopať na drevo.

Chvíľu trvalo, kým sa niečo stalo, ale nedivila sa tomu. V takom obrovskom dome muselo trvať, kým ste sa dostali z jedného konca chodby na druhý, nehovoriac o poschodiach.

Dvere sa však s vŕzganím začali pomaly otvárať. Spočiatku sa zdalo, že sa roztvorili samy, no po zopár okamihoch k nim priskočilo dievčatko, ktoré Cleo siahalo sotva po pás. Vlásky malo zlaté s nádychom do červena, akoby jej ich osvetľovalo svetlo plameňa. V očiach jej svietila zeleň skorých jarných rán a jej pohyby napriek tomu, že boli detské, v sebe niesli istú eleganciu.

Dievča sa na nich zadívalo a ustúpilo o krok dozadu. „Kto ste? Čo tu robíte?" spýtalo sa, na hlase mu bolo počuť, že sa bojí.

Cleo ani Elea sa nedivili. Pochybovali, že toto milé stvorenie mohlo mať viac ako desať rokov. Nechceli mu ublížiť, veď bolo ešte len dieťa. Nesmelo sa mu nič stať, nemohlo im spôsobiť nijakú ujmu, bez ohľadu na to, čo ich učili. Bolo to proti akejkoľvek zásade človeka - ublížiť bezbrannému dieťaťu.

„Nechceme ti ublížiť," prihovorila sa mu Elea, jej hlas sa zdal byť zamatom, vzduch okolo nej sa mihotal, ako keby bola len fatamorgánou a nie dýchajúcim človekom. „Potrebujeme sa len dostať dnu a pozhovárať sa s nejakým tvojím súrodencom. Predpokladám, že rodičia už odišli do práce."

Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SAWhere stories live. Discover now