Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

21; Tiaž zimných vločiek (4. časť)

                   

Utekala, kým si neuvedomila, že ju niekto prenasleduje. Dovtedy ju jej nohy niesli nevedno kam, úplne sa oddala tomu prázdnu, ktoré sa v nej rozmáhalo, tej temnote, ktorá ju ovládala, tomu sklu, ktoré sa v nej lámalo. Cítila ako sa všetko, v čo dovtedy verila, obrátilo na prach, keď bola vyslovená tá krutá, neúprosná pravda, ktorej sa stránila.

Pretože ona vedela, že to bolo skutočnosťou, že keby ju jej rodina videla, keby sa s nimi stretla, bola by pre nich presne tým – sklamaním. Ako by sa tvárili jej rodičia, keby zistili, koľkých ľudí pozabíjala, koľkým malým deťom sa stala nočnou morou, koľko hriechov spáchala na nevinných v mene svojho pána? Čo by urobila jej rodina, keby sa dozvedela, že mučila?

Vedela, že na to nechce poznať odpoveď, že nikdy nechce vidieť tvár svojej matky, dobroty samotnej, keď by sa to dozvedela, no zároveň po tom túžila; túžila počuť ich povedať, že to nie podstatné, že je stále ich dcérou, že na ňu nezanevreli. Nezáležalo na tom, že by to bola lož, potrebovala to len počuť, potrebovala si byť istá.

Netušila, keby opätovne začala vnímať, kedy sa jej prinavrátili zmysly a ona začula zúfalé výkriky nesúce sa nocou, kričiace jej meno, snažiace sa zastaviť ju, neprepadnúť sa beznádeji, že ju už nenájdu. Načúvala svojmu menu, ako sa nesie tmou, ako budí tvory spiace okolo nich, ako láka ich nepriateľov. Až keď si uvedomila, komu ten hlas patrí, koho žiaľ vypočúvajú hviezdy, zastavila. Lebo vedela, že on ju nájde – vždy vedel, ako ju má nájsť.

Otočila sa, čakala, kedy k nej Frederick pribehne, kedy budú jeho kroky hlasnejšie, kedy uzrie jeho siluetu. V kúte mysle sa jej však zrodila myšlienka, že ho nechce vidieť, že sa s ním nechce rozprávať, že nechce, aby na ňu upieral jeho búrkové oči. Ako mu bude schopná vysvetliť jej vzťah s Eeghtom, ich nenávisť, to, že sa sama poddala hádke, aby obaja neublížili nikomu inému? Ako mu vysvetlí ten pokoj, ktorý našla pri mágovi boja to ráno v kostole? Ako ospravedlní to, že ho držala v nevedomosti ohľadom Zlatej knihy a upadajúcej mágie? Nie, vedela, že to bola priťažká úloha, že nebude schopná ju splniť, že ju nebude počúvať, za klamárku bude považovaná, ba i právom.

„Cleo," šepol vyčerpaný mág mesiaca, keď k nej dobehol, lampáš, ktorý držal v ruke, bol skoro vyhorený, slabý ako posledné lúče slnka tých dní. „Cleo, prečo si utiekla?" riekol, jeho ruky sa chveli, ale pochybovala, že to spôsobil beh. Vedela, že sa o ňu bál, videla mu to v očiach, čítala mu to z pier, jeho jemné, no zároveň prudké pohyby jej to prezrádzali. Hanbila sa za svoju reakciu, hanbila sa za svoj útek, pretože vedela, že mala vytrvať a nie utiecť sťaby posledná úbožiačka – ako mu to vysvetlí?

„Nemohla som tam byť, viac už nie," vzdychla, jej priznanie odvial vietor na sever, berúc tieto slová k jej predkom, do krajiny nepoznanej sily a mágie; do jej domoviny, Apheenidu. „Nemohla som tam s ním byť, nemohla som sa naňho viac pozerať, keď to povedal, nemám na to už viac silu, Frederick." Obrátila sa naňho, oči jej planuli únavou i vyčerpanosťou. „Tak dlho som sa snažila jeho útoky odrážať, tak dlho som sa snažila si nič z toho nepripúšťať, lebo som vedela, že by ma to príliš zasiahlo – ale ja už nemám silu. Už viac neviem, ako mám vystavať tú hradbu, ktorá ma chránila, ako mám pred ním zatajiť, čo ma zraňuje, keď to aj tak vidí a využíva to. Tak veľmi ho nenávidím, tak veľmi mu chcem spôsobiť bolesť, ktorú on spôsobil mne, ale nemôžem. Nemôžem."

Tie  posledné slabiky, ktoré vyslovila, to, čoho sa tak bála, čoho sa stránila, by sa dali pokladať len za šelest listov, len za uspávanku potoka tečúceho pri nich, mohla to byť len hra mysle a predstáv, no ona vedela, že to skutočne vyslovila. A vedel to aj Fred, ktorý jej rovnakým hlasom odvetil: „Mala si bojovať. Mala si sa postaviť za to, čomu veríš, za tvoju rodinu, aj keď viem, že si sa ich zriekla. Mala si mu ukázať, že nevyhrá, že v tomto sa nedáš skoliť."