Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

22; Myšlienky iných

"Láska halí chyby a nenávisť cnosti."

-neznámy (voľný preklad)

Kráčali už druhý týždeň zasneženými lesmi, ktorých prívetivá náruč sa zmenila na neúprosné, ľadové pazúre vysávajúce z nich všetko teplo a život, zanechávajúce len spúšť. Už ani jeden z nich si nepamätal, ako vyzerá teplo, aké to je teplo cítiť. Zabudli, čo to je sedieť pri kozube a prechádzať sa bez toho, aby si šúchali ruky či sa tisli jeden na druhého. Boli dni, kedy len kráčali, ani nejedli a spali len zopár hodín, pretože to by znamenalo, že by prestali niečo konať – báli sa, že by sa už nepostavili, že bez pohybu by v ich tele prosto prestala prúdiť krv od toľkého mrazu, že by zamrzla. Krásna rozprávková krajinka, ktorá všetkých lákala spoza okien, sa zmenila na nemilosrdnú ľadovú púšť berúcu životy a teplo.

Všetci na sebe mali hrubé svetre z najkvalitnejšej ovčej vlny, aká sa dala v Penaeri zohnať, ich čižmy, do ktorých by sa za obyčajných okolností voda nemala dostať, boli premočené ťažkým snehom, ktorým sa denne brodili. Na vrstvách oblečenia, ktoré si napriek zápachu niekoľkých dní bez kúpeľu odmietali vymeniť, pretože sa obávali, že ich telá by to nemuseli zvládnuť, mali kožené kabátce, hrubé ako knihy i rovnako ťažké. Každý kabát mal aj kapucňu, ktorú mali omotanú dlhými domácimi šálmi, aby im ich nesfúkol ostrý vietor preháňajúci sa celými Zelenými lesmi.

Už niekoľko ráz jej napadlo, že by mohla pomocou svojej mágie skúsiť vohnať do ich tiel trochu viac tepla, alebo aspoň ohriať zem, na ktorej spia. Takúto možnosť však vždy okamžite zavrhla, keďže slnce vídavali skutočne len občasne a použitie jej moci by ju vyčerpalo natoľko, že by upadla do spánku, z ktorého sa nemusela zobudiť.

Z pochmúrnych úvah o zime ju vytrhlo buchnutie. Prudko zdvihla hlavu, čo bolo celkom náročné, keďže ju mala obalenú niekoľkými vrstvami látky, a otočila sa smerom, z kadiaľ sa jej zdalo, že zvuk vychádzal. Akonáhle však uvidela, čo spôsobilo ten prenikavý tón rušiaci lesný pokoj, spod jej pokožky vyprchali aj posledné známky toho, že ráno sedela pri teplom ohni - Elea ležala na zemi, pričom nohy mala zaťažené hrubou vrstvou snehu a masívnym konárom, ktorý ju zrejme predtým držal na strome. Jej priateľka mala tvár skrivenú bolesťou, pravé zápästie vykrútené, tvár doškriabanú. Lesom sa rozľahli stony snúbiace sa v jedno znenie bolesti, strácajúce sa v zelenom nekonečne.

Ona aj Frederick sa v priebehu okamihu ocitli pri Elee, snažiac sa zistiť, akoby jej mohli pomôcť. Zdalo sa však, že východiska niet - Elea mala pevným snehom zavalenú väčšinu tela, takže ju odtiaľ nemohli prosto vytiahnuť. I napriek tomu sa o to pokúsili, možno dúfali v zázrak a možno v pomoc svätých, no ani jedného sa nedočkali. Zlatovláska zostala ležať, v jej črtách narastajúci výraz bolesti. Cleo si oprela dlane o stehná, z pier sa jej vydral zúfalý povzdych beznádeje. Čo budú teraz, dopekla robiť?

„To tam tak budeš stáť celý čas, alebo nám aj pomôžeš, dofrasa?" zavrčal Fred na Eeghta. Pri tejto vete spozornela a vystrela sa, očami vyhľadala svojich zvyšných spoločníkov. Stáli si tvárou v tvár, hoci mág boja bol o kus vyšší. To im však nebránilo v tom, aby sa prepaľovali pohľadmi a zvádzali nemý súboj, ktorému ona mohla sotva rozumieť.

„Nikto ma nepoprosil o pomoc," odvetil Eeght, v jeho tóne niečo, čo v nej prebudilo spiaci hnev, pohlcujúci celú jej myseľ. Jej priateľka bola zranená, nevedeli prísť na riešenie ich situácie, mohla prísť o nohy, ak sa jej dostatočne rýchlo nedokrvia a tento bastard stál medzi stromami a bez akejkoľvek emócie im oznámil, že im nepomôže!