Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

27; Bájne kraje (1. časť)

"Prečo ma vyhnali samotnú do dialí,
v močiari zlhltne ma clivota,
tam ľudia bez srdca, bdejú len anjeli,
tam kráča chudobná sirota."

-Jane Eyrová, Charlotte Brontë

Rýchlo kráčala preč od miesta, kde sa to všetko udialo, kde len pre pár okamihmi videla, ako súperia dve prastaré moci. Nechcela, aby čokoľvek, čoho bola svedkom, sa dostalo do jej myšlienok, no bez toho, aby to chcela, stále pred sebou nosila ten obraz – zaplavení v mágii, ovenčení údermi mečov, stratení v zúrivosti boja. Predstierajúci, že sa nič nestalo.

Nikdy predtým sa tak necítila, nikdy predtým nenadobudla mienku, že by mohla byť natoľko mocná, že to všetko, čo mohlo ničiť svety a páliť vesmíry, sa skrývalo v nej. Netrvalo dlho, kým si uvedomila, že bola vystrašená, že ten prvotný strach, ktorý postupne mizol, bol z jej mágie, zo toho, čomu vládla. Však akoby už nejestvoval, veď ako mohla ovládať niečo, čoho sa desila? Ako mohla byť paňou niečoho, čo nepoznala?

Lebo ona tú moc znala pridobre, posledných deväť rokov bola jej každodennou spoločníčkou, spoznávala ju po kúskoch, až sa z nej stala jej stará známa, až kým to nebola ona, až kým ich minulosti i budúcnosti neboli jednou. A tak, hoci bola zvedavá, hoci netušila, z kadiaľ pramenilo toľko jej mágie, toľko jej surovosti, že ju dokázala niesť a pritom nezomrieť, a tak, hoci sa za to rozhodnutie nenávidela, presvedčila samu seba, že si ten zážitok uchová v spomienka, no nikomu ho nespomenie. Bála sa toho, čo by spravil Zarev, keby na to prišiel, z čoho by ju obvinil, čo by jej urobil, ako by ju usmrtil.

Neuvedomila si, že sa nachádza na rázcestí, jednom z mála v Caslyne, ktorého chodby ešte nemala prechodené, ktorého nástrahy ešte nemala zapamätané v nohách. Nabúrala teda do chladnej kamennej steny a zrútila sa na zem, ktorej pevnosť i tvrdosť ju obrali dych. Nedokázala ho dostať do pľúc, naprázdno po ňom lapala, nechtami si zaryla do dlaní a snažila sa samu seba prinútiť k pokoju, o ktorom vedela, že si ho nevybojuje. Napriek tomu sa, nevedno ako, prevalila na bok, čo jej dopomohlo k prvému nádychu, a ona len ležala na zemi, vťahujúc do seba čo najviac hmoty okolo nej, akoby jej orgány boli primalé, chcela viac.

Keď nadobudla pocit, že sa bude môcť posadiť bez toho, aby sa jej zatočila hlava či aby stratila vedomie, pohla sa. Oprela sa o mrazivé kamene, ktoré ju prebudili, dokorán otvorila oči a snažila sa pochopiť, čo sa práve stalo. Nemohla ovládnuť úškrn nad myšlienku, že práve sa skoro zadusila kvôli svojej nešikovnosti, keď len pred pár okamihmi porazila jedného z najsilnejších mágov snáď vôbec. Veď vari to nebolo úplne groteskné?

„Mieniš sa tu tak vyškierať ešte dlho? Nevyzeráš úplne pri zmysloch," ozval sa pred ňou známy hlas a jej stačilo len dvihnúť pohľad od vychodených topánok pred ňou, aby zistila, že sa na ňu pozerá potetovaná tvár. Nemusela sa nútiť dvakrát do toho, aby sa postavila, a tak sa ocitla Linetei tvárou v tvár. Svätí vedia, prečo sa cítila potupne, keď na sebe zacítila jej odsudzujúci pohľad, ktorý popieral akýkoľvek vzťah, ktorý medzi nimi ten večer vznikol.

„Posledne, čo som kontrolovala môj psychický stav, bol v poriadku, no v každom prípade ďakujem, že sa zaujímaš," odsekla hlasom, ktorého nepríjemnosť mohla byť sestrou toho Lineteinho, ktorá jej skúmala tvár a nakrivo zostrihnuté vlasy – darček od Eeghta, ktorý ešte nestihla upraviť tak, aby vyzerala k svetu. „A teraz, ak ma ospravedlníš, by som sa rada dostala k záznamom, aby som ich stihla prejsť, koľko sa len bude dať, keďže zajtra na poludnie odchádzame."

„Môžem ťa odprevadiť, ak chceš, aby si náhodou nezablúdila. Nikto z nás nepotrebuje, aby sme ťa potom hľadali po celom Caslyne, pričom budeš zašitá niekde v kuchyni," predniesla jej svoju ponuku Linetea a hoci jej podtón sľuboval chladný odstup, cítila v ňom i zrnko priateľstva, ktoré čakalo len na to, aby sa oň niekto staral, aby mu niekto veril, aby mohlo rásť.