Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

24; Rozprávanie chlapca (1. časť)

"Pravda je, že každé monštrum, ktoré si kedy stretol, alebo len stretneš, bolo raz človekom s dušou tak jemnou a ľahkou ako hodváb. "
-Pravda o monštrách, Nikita Gill (voľný preklad)

Mráz bol v ten večer ich priateľom a známym, bol ich spoločníkom po dlhé hodiny, ktoré presedeli pred ohniskom, počas ktorých si ošetrovali rany a zisťovali škody, ktoré boli napáchané. Cítila ho všade, napriek vrstvám oblečenia cítila, ako bozká jej pokožku, ako ju oberá o všetky jej myšlienky a nádeje, že táto zima sa raz skončí. Bol to chlad, čo nútil jej ruky triasť sa, vravela si, bol to chlad, čo zapríčinil, že v sebe necítila ani kvapku svojej mágie, bol to chlad, čo spôsobil, že sa tisla na Eeghta Evasiana a svoju priateľku, aby získala aspoň trochu tepla. Bol to chlad, čo ju nútil zabudnúť na jej zranenia a bolesť, ktorú jej spôsobovali napriek niekoľkým séram a odvarom, ktoré užila.

Po útoku si nedokázala cítiť nohy, no pripisovala to práve počasiu, ktoré okolo nich vládlo. Vedela, že neutŕžila žiadne vážne zranenia – niekoľko vrstiev kožušiny a bavlny ju chránili dostatočne na to, aby vedeli zastaviť prízrakov útok. No tesáky toho tvora sa jej predsa i len dostali ku koži a svalom na nohách, zanechávajúc ranu, z ktorej sa dvíhala tmavá para. Modlila sa ku všetkým svätým, aby nebola otrávená, aby Gealaiovia vo svojej krvi nenosili jed, ktorý by jej mohol zobrať život.

Inak sa nikto nezranil, no nemohla povedať, že ju to prekvapovalo - obraz, ktorý sa jej vryl do pamäti, bol príliš strašidelný na to, aby naň niekedy zabudla. Pamätala si na nenávisť a zlosť, ktorá sa im všetkým zračila v tvári, pamätala si na ich pohyby a zbrane, spomínala si, ako sa padal prízrak za prízrakom, sťaby boli anjelmi vojny. A tak sa nedivila, keď zistila, že z počtu dvesto príšer ani jedna neprežila.

Plameň pred nimi pohasínal, boli to posledné iskry, ktoré tancovali v ohnisku, keď sa jej priateľka potichu ozvala: „Už nemáme žiadne drevo. Myslím, že je rad na vás, Cleo a Frederick, aby ste išli nejaké nazbierať." Počula v jej hlase, že si je vedomá jej zranení a neschopnosti, ktorá ju opantala, no vedela, že s tým nemohli nič robiť. Prvýkrát boli poň Elea a bojovník, bol teda rad na nich. Išlo o ich prežitie, ústupky v ich situácii nenachádzali svoje miesto.

Preto sa aj postavila, jej nohy nahlas protestujúc, bolesť jej vystrelila do celého tela. Kolená sa jej podlomili a padla do snehu, ruky neposlúchajúc jej rozkazy, aby jej pomohli do sedu. A predsa cítila, ako ju objali silné paže dvíhajúce ju, usádzajúce ju na chladný klát dreva. Zdvihla hlavu a chcela sa ospravedlniť, chcela poďakovať, no nemala na to silu. Nemala silu na nič, v jej mysli sa búrilo more, ona sama priveľmi slabá na to, aby dokázala čokoľvek vykonať. Ba i napriek tomu sa načiahla za vetvou, ktorú mala položenú za sebou a mala jej pomôcť prejsť aspoň drobné vzdialenosti, kým sa úplne nezotaví.

Stálo ju to posledné zvyšky vôle a bdelosti, aby sa dokázala opäť postaviť, opierajúc sa o palicu. A to bol ten moment, kedy na ňu známy hlas preplnený strachom a neistotou vyštekol: „Čo si myslíš, že robíš?"

Otočila sa na Fredericka, ktorý si to už mieril priamo medzi tmavé stromy, a podľa tmavých šmúh na jeho kabáte usúdila, že to bol ona, kto ju zdvihol. Keď však naňho hľadela, zdal sa jej nocou samou, nie služobníkom jediného svetla, ktoré ju rozjasňuje. „Idem ti pomôcť, je rad na nás," odvetila pevne, vďaka svätým, jej hlas sa netriasol a dokázala spraviť niekoľko krokov bez toho, aby opäť pocítila objatie bieleho šťastia spútavajúceho ich zmysly.

„A na čo? Aby si sa pri každom druhom kroku zavesila o strom? Alebo aby si nebola schopná dokráčať naspäť? Túto časť zvládam aj sám, ďakujem," vravel ostro a ona počula, čo sa jej snažil povedať, čo jeho oči kričali a myseľ nenávidela. Zbytočná. Bola preňho len zbytočnou príťažou, no i napriek tomu sa jej podarilo prikráčať priamo k nemu, každý krok agóniou, zahľadieť sa mu do očí, v ktorých žiarila temnoty a riecť: „Idem s tebou."