Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

20; Ebenové vodopády

"Prima facia."
-latinská fráza

Zadýchaná vbehla do miestnosti, v ktorej mala mať tréning s Eeghtom a prudko za sebou zabuchla, akoby predpokladala, že ju niečo sleduje. V skutočnosti sa však len priveľmi ponáhľala, pretože vedela, že mešká – a ona nemohla meškať. Za posledných niekoľko dní sa jej vzťah so Strážcom tajomstva natoľko zhoršil, ich vzájomná nenávisť sa do nich natoľko vpísala, že stačil hoci i len drobný priestupok a vedela, že sa nemusí dožiť ďalšieho rána. Videla totiž svojmu spoločníkovi v očiach ten plameň, ktorý pálil vnútornosti, tavil kosti, ktorý mu zahmlieval myšlienky a zrak.

Vedela, že ani on sa na ňu nepozerá čisto, že objektivita v ich vzájomných mienkach nikdy nebola, pretože sa až príliš nechali opantať citmi, ktoré sa im núkali, ktoré boli tak lákavé. Pochybovala, že niekedy ho videla bez závoja pred svojimi očami, že niekedy sa naňho skutočne pozrela bez zbytočných príkras, ktoré mu každou nocou, keď nevedela zaspať, prisudzovala. Každým dňom bol jeho obraz, ktorý vídala svojimi očami, temnejší, každým dňom skazenejší, až si nespomínala, aké farby podkladu boli na to dielo použité. No vedela to vôbec niekedy? Nebola už aj jej prvá spomienka na bojovníka skreslená nenávisťou, ktorú sa mu rozhodla venovať ešte skôr, ako sa spoznali? Neboli ovládaní tou emóciou, tou paňou svetov, ktorá ich mala v moci?

„Svätí, ešteže si sa uráčila prísť," zavrčal nepríjemne Eeght Evasian, čím ju priviedol naspäť medzi bdelých. Jeho hlas spôsobil, že jej krv začala besniť, počula v nej bázeň boja, pre ktorý sa narodila, počula v nej Apheenid, ktorý sa chcel biť, ktorý jej našepkával, aby konala na základe prvotných myšlienok nabádajúcich ju zabíjať, mučiť, ubližovať. Vedela, že by neľutovala, keby tohto človeka zabila, vedela, že by neľutovala, keby ho mučila. Zaslúžil by si to, videla mu v tvári, vo výraze – tie tisícky posledných výkrikov a prekliatí.

„Nemeškám dlho," odvetila rovnakým tónom a s chladným potešením si všimla, že počuť jej hlas mu spôsobuje rovnaké ťažkosti so sebaovládaním ako jej. „Keby si zapol aj mozog, Evasian, možno by si zistil, že to je len zopár minút."

Eeght zažmurkal, no rozhodne nie pre to, že by bol prekvapený, skôr si tým len doprial o niečo viac času, kým jej dopovie, lebo vedela, že keby konal impulzívne, keby si nechal myseľ zahmliť prvotnými pocitmi a myšlienkami, ani pre jedného z nich by to nedopadlo dobre - vedela, že obaja by sa nechali zlákať svojou krvou, že by sa stratili vo víroch boja, že by ich nenávisť ovládla, že ich pohyby by boli smrtiace a len číre šťastie by mohlo vniesť do ich boja rozsudok, kto padne a kto odkráča živý.

Ich nenávisť medzi nimi horela, spaľovala úplne všetko, nezostalo po nej ničoho, čo by dýchalo, ničoho, čo by pripomínalo prírodu, len ten chrám ich vnútra, ktorý chránil ich najhlbšie myšlienky a tajomstvá, ktorý sa rozpadával len pod návalmi zúfalstva, len keď sa ich duša triasla, len keď ich srdce zmizlo v nenávratne, keď ich myseľ opustila - len vtedy sa rúcal. No privítať nenávisť bolo ako stretať dávnu priateľku, ako pozerať sa do očí známemu. Ten oheň nezničil kameň, z ktorého bol vystavaný, preto si boli blízkymi - vydržali to, čo ostatní nie.

Tento raz to bola ona, kto musel zažmurkať, aby svoje zmýšľanie vytiahla z mora tajuplných emócií, ktoré jej nepatrili, emócií, ktorým sa aj napriek tomu poddávala každú noc, každý deň, ktoré nad ňou aj tak preberali vládu. Vďaka nim sa dokázala stratiť v nekonečne, vďaka nim rúcala steny priateľstiev a stálosti - z čírej impulzívnosti a živelnosti, ktorá v nej dlela. A presne kvôli tomu nezapočula celý Eeghtov príhovor, ktorý by ju aj tak zrejme o nič neobohatil. Jediné, čo z toho celého zachytila, bolo: „... preto som sa dnes rozhodol pre dýku."