Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

30; Za nás všetkých (2. časť)

Eeght pribehol k nim dopredu, rukou si prikrývajúc oči. Zohol sa k Elei a opäť jej pomohol vstať. Pôsobil pokojne, pôsobil vyrovnane, no všimla si, ako drží plecia stiahnuté vzadu, všimla si tú stuhnutosť v jeho pohyboch, ktoré mali pôsobiť pevne. Všimla si zmenu v jeho správaní, lebo sa za posledné mesiace naučila, ako sa staval k problémom. A keď hľadeli do neznáma, keď sa pred nimi rozpínala moc dávnych svetov, badala, že netušil, ako pokračovať ďalej.

Rukou sa oprela o stenu, čím sa viac vzdialila od Fredericka. Nepočula jeho námietky, nechcela ich počuť, keď s výdychom spravila prvý krok k besniacemu zlatu. Zazdalo sa jej, že počula hlasy, hlasy, o ktorých si myslela, že naveky zmizli, hlasy, ktoré sa jej prihovárali len v snoch, o ktorých neverila, že sú skutočné. Mágia v nej ju pálila, prosila ju, aby šla bližšie, aby sa otvorila horúcim neznámam, ktoré pred ich očami planuli. A tak sa len posúvala ďalej, kládla nohu pred nohu, vítala dávna.

Nevolali na ňu, nesnažili sa ju zastaviť, keď sa blížila k nebeskému peklu. Nebáli sa o ňu, nie keď videli, ako sa jej v očiach ten plameň odráža, keď videli, ako ho prijíma za svoj – akoby nachádzala domov, akoby nachádzala stratených priateľov. Nenamietal teda nikto, nie preto, že by si to nedovolili, no i preto, lebo hľadeli na to, s akou rozhodnosťou sa k tomu blíži, ako sa necháva ponárať do myslí svätých.

A ona vedela, že nemôžu odmietnuť jej volanie, vedela, že sú v bezpečí, vedela, že sa nemajú, čoho báť. Chápala ju a vedela, že by im nikdy neublížila, nie nositeľom svojich dcér.

Netušila, ako dlho sa potácala zo strany na stranu – lebo jej nohy boli stále priveľmi krehké, priveľmi unavené -, keď tá bezodná moc okolo nej pohasla. Skoro vykríkla, keď sa opäť ocitla v bezmennej tme, no nie od ľaku, vari ani nie od strachu, len od pocitu chladu, ktorý ju ovanul, ktorý nahradil planúce volanie Zlatej knihy.

Naklonila sa dopredu, vystrela pred seba ruku, akoby ju chcela zachytiť, akoby v tých bláznivých okamihoch verila, že to gesto niečo znamená, že to gesto niečo dokáže. Ale už necítila to teplo, mráz, ktorý ho nahradil, tam stále bol, stále panoval kameňom väzniacim ich a ona od zúfalstva, od beznádeje skoro opäť klesla k zemi.

No trvalo to len okamih, hoci sa to zdalo byť vekmi, bol to len záblesk ničoty predtým, ako sa zlato okolo nich opäť rozhorelo. Tá žiara bola trvácnejšia, silnejšia, nástojčivejšia než tá pôvodná. Cítila ju všade – hladila i drásala jej pokožku, spievala i rvala jej krv, upokojovala i vášnila jej myšlienky. Nebála sa jej, nikdy by sa jej nemohla báť, no keď sa jej zdalo, že ju trhala v dvoje, keď mala pocit, že sa roztápa v samotnom slnci, oprela sa o horúci kameň a zviezla sa zemi.

Vtedy, v tých chvíľach beznádeje, keď si myslela, že moc dávnych vekov okolo nich jej podaruje smrť, keď verila, že jej vezme život, aby si mohla vziať naspäť jej mágiu, vtedy ju uvidela ležiacu v strede inferna dobra i zla – Zlatú knihu.

Uznala, že jej replika, ktorú v Kostole ruží zvierala stratená kráľovná Eviah, bola zhotovená dôverne. Bol to len zväzok hrubých pergamenoch v drevených doskách, zviazaný niekoľkými špagátmi, ktoré boli zakončené zložitými uzlami. Kniha bola otvorená, videla jej opotrebované stránky, ktoré zapĺňal hustý text v jazyku, ktorým rozprávali už len poniektorí. A to písmo, ten atrament, v ktorom pred stáročiami máčali brko, žiaril i pomedzi jas okolo nich, žiaril všetkou mágiou svetov, žiaril nekonečnami dní, ktoré presvecovala moc, ktorú nosili i jej spoluobyvatelia, ktorú niesli všetci Cyliemčania – žiarila nimi.

I vďaka tomu vedela, že to pred nimi neleží podvrh či len ďalší mramorový zväzok ako ten v kostole. I vďaka tomu vedela, že skutočne hľadia na pravú Zlatú knihu; pretože z tých pergamenov, z tých slov cítila všetky životy, ktoré horeli aj vyhasli pre mágiu, ktoré ňou žili, ktoré sa je nevzdávali. Bol to ten dojem majestátnosti a pravdivosti, čo zažiaril v písme farby prvých tulipánov a posledných sĺnc. Ako keby kniha vyše sto rokov čakala len na nich, ako keby už vtedy vedela, že sa narodia, že pre ňu prídu, že tam neostane navždy – cítila, že ich poznala, že ich prijala.