Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

31; Piesne priateľstva (2. časť)

Ticho prenasledujúce ju posledné hodiny, ktoré sa utápala vo svojej mysli, snažiac sa pochopiť, čo sa s ňou deje, sa zrazu zmenilo. Cítila to, pretože sa viac nebrodila v nevedomosti, v čierňave, ktorá ju obklopovala z každej strany. Teraz mala pocit, že dokáže vnímať, cítila jemný závan teplého vetra na svojej pokožke, cítila, ako jej niečo prikrýva celé telo, cítila, ako sa jej spotené vlasy lepia na krk – a nemé ticho zrazu nahradilo ticho žiaľu, ticho sĺz a pochovaných nádejí. Bolo to ticho, v ktorom sa ukrývala nevedomosť, ticho, v ktorom sa smútilo.

Opatrne pohla rukou, aby sa presvedčila, že môže vykonať nejaký pohyb bez toho, aby sa povracala, či začala dusiť. Pridobre si totiž spomínala na to, aká bezmocná bola, ako strácala kontrolu nad vlastným telom, keď sa snažila zavolať pomoc, keď sa snažila si ľahnúť a upokojiť sa. No namiesto toho si len nechtami zarezávala do hrude, premýšľajúc, či by nebolo jednoduchšie si proste vziať svoje srdce, premýšľajúc, ako to všetko prežije.

Snáď i niekto počul jej myšlienky, pretože jej ruku prikryla teplá dlaň, príliš známa a dôverná na to, aby si ju mohla s niekým pomýliť. Ten dotyk jej sľuboval, že neodíde, že ju donúti zostať, ak to bude potrebné, pretože ani smrť ich nemohla rozdeliť. Vedela, že to neboli prázdne sľuby, že to boli nemé slová vyslovené s vierou tak mocnou, až by dokázala zatriasť svetom. Preto sa i jemne usmiala a potichu vyslovila: „Elea."

Aj ona sama si uvedomovala, že jej hlas bol príliš chrapľavý, tichý a plný vyčerpania, že to bol vôbec zázrak, že dokázala vysloviť to jedno slovo. Zlatovláska sa nad ňou sklonila, vedela to, lebo práve vtedy pootvorila oči a pokúsila sa nadvihnúť, aby si bola istá, že to jej priateľka – že je v poriadku, že ich skutočne všetkých zachránila.

„Lež," prikázala jej pevne Elea, s náznakom strachu a úľavy, jej oči sa leskli slzami. „Ak nebudeš ležať, skončíš tak ako predtým, možno horšie. Takže ak chceš žiť, radila by som ti sa nehýbať, bude to zatiaľ najlepšie, kým sa nezorientuješ a nepríde liečiteľka." S tými slovami odchytila okoloidúcu dievčinu a niečo jej šepla, lenže Cleo so svojimi otupenými zmyslami to nemohla ani náhodou počuť. Potom sa jej priateľka obrátila naspäť k nej, v jej úsmeve láskavosť.

„Elea," prehovorila opäť, v tom slove všetko, čo chcela, čo potrebovala vedieť. Potrebovala vedieť, či je skutočne v poriadku, či je Fred v poriadku, či všetci prežili. Potrebovala zistiť, čo sa presne stalo po ich príchode, kde je Zlatá kniha, či ju zachránili, či je na bezpečnom mieste. „Čo," riekla potichu a mala pocit, že jej priateľka jej rozumela.

„Všetci sú v poriadku. Všetko je v poriadku," šepla a chytila ju za ruku. „Dokázala si to – zvládla si to, Cleo, zachránila si nás všetkých aj Zlatú knihu. Nemyslela som si, že sa ti to podarí. Ale sme tu. Všetci sme sa dostali domov a sme v bezpečí, v poriadku. Toreas aj Carden sú v poriadku. Už sa nemusíme báť."

Chabo sa usmiala a stisla jej ruku. Chcela vedieť viac. Chcela vedieť všetko. A tak zlatovláska pokračovala: „Keď sme prišli, bola si z nás všetkých na tom najhoršie. My sme mali fyzické zranenia, ale s trochou mágie a pomoci liečiteliek sme sa ja i Frederick do niekoľkých dní uzdravili. Lenže v tebe bola sotva kvapka mágie a tvoje telo ju postrádalo. Trvalo týždeň, kým si sa vôbec prebudila a keď sa tak už stalo, dostala si záchvat. Vracala si a dusila si sa. Toreas bol práve vtedy pri tebe a rýchlo zavolala liečiteľky, no ani tie s tým nevedeli nič spraviť. Zostávalo im len sa prizerať, ako sa udusíš na smrť.

Toreas vravel, že si prestala dýchať, že ti prestalo vtedy biť srdce. Považovali ťa za mŕtvu. Nikomu sa s tým nepodarilo nič urobiť, akokoľvek sa snažili, čokoľvek vyskúšali. Nedalo sa to napraviť. Ich pero... ich pero sa vraj už dotýkalo papiera, už písalo, že si mŕtva," šepkala Elea takmer neupočuteľne, Cleo len cítila, ako jej pokožku kropia studené slzy.