Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

17; Uvidieť belobu

"Tak zhanobený diabol stál a cítil, že dobrota vie byť aj desivá."

-neznámy

Pod hrubými čižmami jej chrupčala tráva, ktorá bola obalená rannou zmrznutou rosou. Už len toto značilo, ako veľmi sa tento rok na Share všetko zmenilo. Nepamätala si, kedy posledne sa na jej tvár znieslo biele šťastie a ona sa cítila ako v rozprávke, akoby dokázala prekonať všetky nástrahy sveta, pretože tento dar zimy jej núkal chladnú hlavu a rozvážne myslenie, vtedy, hoci bola ešte dieťaťom, sa cítila skutočne dospelo, mala pocit, že by mohla poraziť všetkých a všetko. Boli to však len detské sny a bláhové nádeje, ktoré jej jej mladučká myseľ vtedy ponúkala, vtedy, keď si ešte neuvedomovala skutočnú váhu sveta, v ktorom žila, v ktorom mala žiť. Všetko to na ňu doľahlo oveľa neskôr a ona si teraz želala, aby sa čas dal vrátiť späť.

Netušila, kedy dospela k rozhodnutiu, že sa práve to skoré ráno, keď ešte ani slnce nevládlo oblohe, sa vyberie do Kostola Ruží. Táto hra jej mysle, tento jej výsledok, na ňu priľahol postupne a ona sa s ním nevedomky zžívala, až úplne túto myšlienku prijala za svoju a vôbec nespochybňovala, že by sa deň predtým, ako opätovne nastúpi do svojej pozície, zastavila pri soche stratenej kráľovnej, hoci nebol piatok.

Za tie štyri týždne – pretože viac jej Zarev ani Nižšia rada nedopriali – sa toho veľa nestalo. Elea za ňou chodievala stále zriedkavejšie a zriedkavejšie, vravela, že mala viac povinností ako kedy predtým, pretože okrem tých svojich jej na plecia prihodili aj Cleine. Mohla byť teda rada, keď priateľku videla raz za tri dni, ak to vôbec. Carden sa na návštevy veľmi nezastavoval, keďže z nich mal najvyššie postavenie, a nádej, že by čo i len na okamih zahliadla Frederickovu tvár, už úplne vyprchala.

Toreas sa za ňou ani raz nezastavil, no nečudovala sa tomu. Vedela, že je na ňu stále nahnevaný a len tak rýchlo jej neodpustí, hlavne keď si ten rozhovor sama nevynúti, čo bolo vzhľadom na to, že bola pripútaná k posteli, celkom náročné. Navyše počula, že prebral jej stráž u December a jedna liečiteľka, ktorá ju chodievala kontrolovať, sa preriekla, že po krídle sa šepká vraj sa doňho Princezná mrazu zaľúbila a on tiež začal prepadávať jej čaru. Nevedela, čo si o tom má myslieť.

Však počas tých chvíľ, čo trávila v samote, sa oddávala pocitom prázdnoty, ktoré sa v nej rozmáhali. Stále viac a viac si uvedomovala, že jej posledný tréning s Eeghtom ju úplne, bez návratu zničil, že ju pokoril a ona sa stala len ničím, len prachom vo vetre, len zábleskom počas búrky času. Bola menej ako človekom, bola dokonale zlomená, chrám v jej srdci sa postupne rozpadával, jej srdce zo skla sa triaslo a ona videla, ako sa jeho črepiny zarezávajú do jej pokožky a ona krváca, krváca, krváca...

Ani nevedela ako, no zrazu cítila, že jej svaly pracujú, tlačia od seba dva veľké pláty dreva, ťažké a robustné, a skôr než sa stihla nazdať, vysoké čerešňové dvere tvoriace vchod so jediného kostola snáď v celom Penaeri boli otvorené. Badala lavice a stoličky, ktoré boli poodsúvané k stenám, aby sa ta zmestilo viac ľudí, možno až na dva rady po každej strane, ktoré slúžili tým, ktorí sem prichádzali vzdávať hold aj svätým, nielen Eviah, panovníčke, ktorá len po piatich rokoch svojej vlády nenávratne zmizla. Boli situované tesne pred drapériou, ktorá zahaľovala jej sochu, o ktorej sa niekoľké zväzky venujúce sa umeniu tvrdili, že je až desivo podobná skutočnej osobe, podľa ktorej bola vyrobená.

Počula, ako sa ozvena jej krokov rozlieha po celom kostole, ako steny spievajú jej piesne nenávratna, ako sa v tom dá zachytiť všetko, čo zažila, všetko, čím si posledné týždne, mesiace, roky prešla, ako to pripomína elégie krvavých vojen jej krajiny, ako je presne tým, kým nechcela byť. Opäť bola malou a ohŕňala nos nad vrahyňami, ktoré len poslúchali a nemali vlastný názor, ktoré boli odporné na jej obľúbené hrdinky. Jej chôdza postupne spomaľovala, keď si uvedomila, že presne tou je, že tak ďaleko ju to všetko dohnalo.