Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

15; Umenie chodenia po vode (2. časť)

Nie, napomenula sa. Ak teraz prestaneš, už sa nebude schopná ani len pohnúť, nieto ešte kráčať, tak sa vzchop a prejdi tých zopár chodieb do jednej prekliatej izby. Toľko snáď ešte dokážeš.

Snažila sa pripomínať si to celý čas, keď kráčala, keď cítila bolesť v členkoch, keď nedokázala krútiť zápästím, keď ju štípali líca a hruď bolela od toľkého kašľu. Vedela, že to nemôže dopadnúť dobre, že to nemá ako dopadnúť dobre, a predsa netušila, čo povie svojim priateľom. Má sa im zveriť, že neposlúchla priamy rozkaz svojho trénera a prišla na tréning so zbraňou? Má im povedať, že už pred ňou skoro kľačal na kolenách, kým sa to celé nezvrtlo? Ako im bude schopná opísať to násilie, ktoré sa dalo priam cítiť všade okolo nich? Ako im vysvetlí tie modriny, tú chorobu, to zlomenie, ak nič z toho nechce spomenúť?

Vedela, že jej zostáva len chvíľka, aby to všetko domyslela. Hneď ako sa ocitne pri svojej posteli, padne do nej a bude spať, kým ju ráno slúžka nezobudí, tým si bola istá. No bude ráno schopná zobudiť sa? Nebudú jej pľúca príliš vyčerpané, budú mať dosť sily na to, aby vykonávali svoju povinnosť? Nevypovedajú jej službu? A bude môcť vôbec chodiť? Už teraz ledva prepletala nohami, ako to bude ráno s opuchnutými členkami, ktoré ani len nezmestí do topánok?

Na myseľ sa jej však prikradla ešte jedna otázka - ako sa má odhodlať ďalší deň opäť prísť na tréning, pozrieť sa toho človeka - toho netvora - a tváriť sa, že sa nič nestalo, že je všetko v poriadku? Nechal ju tam. Ten zasraný bastard ju nechal v ľadovom jazere, vôbec mu nezáležalo na tom, že sa mohla utopiť, že jej vyčerpané telo mohlo vypovedať službu, že jej mohli zlyhať orgány. Nezaujímalo ho to, bolo to preňho tak veľmi nepodstatné, až ju tam nechal samú, nech si vyjde z tej vody, nech si prekráča tú vzdialenosť do bezpečia. Mohla v sebe počuť ten jeho povýšenecký hlas, ako to na ňu kričí, ako ju prehovára, ako mu verí.

Toto nemohla dovoliť. Nemohla mu dovoliť, aby ju skutočne zlomil, aby sa skutočne rozpadla na kúsky kvôli jednej poondenej hodine. To nedovolí. Je Cleo Velleity, mág slnka, najsilnejšia bojovníčka Sharu, členka Nižšej rady. Ju nezlomia. Už zabíjala, už mučila, už si prežívala oveľa horšie ako nejakú prehru alebo nemilé slova. Toto nemôže byť jej koniec, toto nemôže byť to nenávratno. A predsa sa jej zdalo, že táto situácia prekonáva všetky ostatné, predsa bol toto ten bod zlomu, predsa bolo toto to niečo, čo ju dokázalo pokoriť, čo ju dokázalo zraziť a zabiť. Predsa to bolo z nejakého dôvodu iné.

„Cleo?" zvolal za ňou hlas, ktorý vtedy počula asi zo všetkých na svete najmenej rada, no aj tak nemohla zabrániť jej srdcu, aby poskočilo, keď započula tón milovaného. Tak len mám city, aspoň niečo mi zostalo. Oprela sa o stenu a obrátila sa, no to už bol Frederick skoro úplne pri nej, jeho šedé oči sa vpíjali do tých jej, a tá starostlivosť, ten strach, tá obeta... možno nebola úplne stratená, možno mala nádej. „Cleo, čo sa ti, dopekla, stalo?"

„Nič, som v poriadku, Fred," odvetila, ale už len fakt, že na konci vety nepekne zakašľala, potvrdil, že klamala. Hľadela naňho, teplo sa jej rozlialo celým telom a ona mala pocit, že sa lieči, že len vďaka tomu, že stojí pri nej, sa už cíti lepšie. Chcela mu položiť dlaň na líce a usmiať sa naňho, chcela mu to všetko povedať a vedieť, že by ju za to neodsúdil, že by neodišiel, že by zostal a usmial sa. Chcela to všetko a ešte viac, chcela ho ľúbiť, chcela, aby aj on ľúbil, chcela to vykričať do sveta, no namiesto toho len šepla: „Pomohol by si mi do izby?"

Ani nezaregistrovala, že by prikývol. Vedela len, že jej vzal ruku, jeho dotyk teplý, a prehodil si ju cez plecia, pažou ju objal okolo pása a kúsok ju nadvihol, aby všetka záťaž nepripadla na jej dokaličené nohy. Vďačne sa naňho usmiala, ale na jej opuchnutej tvári to muselo vyzerať skôr ako grimasa. Predsa Frederick nič nepoznamenal, ako keby vedel, že je vyčerpaná. Lenže ona nechcela byť ticho - konečne ho zastihla samého, konečne spoznávala jeho zrak, konečne nebol zahalený temnotou. Mala naňho toľko otázok - prečo na ňu zaútočil, čo ho nahnevalo, čo robil v Knižnici národov, odkiaľ sa poznal s Arlean - och, bolo toho toľko, že ani nevedela, odkiaľ má začať.