Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

12; Iskry búrky (1. časť)

"Preto jak skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili."

-Biblia, List Rimanom 5:12

Kráčala rýchlo, aby sa mohla čo najskôr dostať do svojej izby, v ktorej by sa zamkla a hrala by, hrala až do skonania sveta, až kým by si po ňu neprišli vojaci Severného krídla a neodviedli by ju k Zarevovi, ktorý by jej udelil horší trest ako samotný kráľ Murtocy za to, ako neúctivo sa správala k jeho dcére. Bolo len dobre, že cestou nestretla nikoho známeho, pretože už teraz ťažko dýchala, prehrávala si udalosti, ktoré sa stali za poslednú hodinu. Stále tomu nemohla uveriť, stále jej to prišlo ako len úbohý sen, z ktorého sa každú chvíľu zobudí.

Nemohla predsa napľuť na Decembrino správanie bez toho, aby ju niekto neodviedol do žalárov. Dedička krvi sa na ňu nemohla tak usmiať a nemohla to tak pokojne prijať. Nemohla jej aj po tom prikázať, aby ju previedla po tomto krídle, ktoré určite mala prechodené a jej osobná stráž ho celé prehľadala aspoň trikrát, aby spoznali všetky tajné zákutia, chodby a možné nástrahy. Ako aj sama podotkla, nebola tu predsa prvý raz. Tak prečo potom? Prečo sa s ňou chcela stretnúť, keď pretým tak rázne odmietla jej služby?

Dúfala, že celý ten výstup nevidel Eeght. Bola si istá, že by jej to na najbližšom tréningu dal poriadne vyžrať a ešte by sa n tom ten bastard aj bavil. Už skoro počula tie jeho narážky na to, ako sa nevie správať a ako je neschopná viesť aspoň jednu konverzáciu, v ktorej by niekoho neurazila a nespôsobila by si tým možných nepriateľov. Nemala však na to náladu, nemala náladu ešte aj v svojej hlave stále dokola počúvať jeho otravný hlas.

Snažila sa myslieť na niečo iné, pokúsila vybaviť si Fredetrckovu tvár, no ani to nebol práve najlepší nápad. Zjavil sa jej len smútok a podráždenie v jeho očiach, ktoré už viac neboli sivé, ale bezodne tmavé. Takmer by povedala, že čierne, keby to bolo možné. No čierne oči mala len pokrvná línia, ktorá vládla v Arcadiane. Také niečo nebolo teda možné.

Práve keď rozmýšľala, či to náhodou nebola len hra svetla, či si jej unavená myseľ len nevytvorila ďalšiu ilúziu, niekto ju oslovil. Potichu, jemne a ani nie jej celý menom. Preto sa ani nemusela zamýšľať nad tým, aby zistila, že „Cleo," vyslovil Toreas, ktorý za ňou zrejme celý čas utekal.

„Tor?! obrátila sa naňho a pokúsila sa vymaniť z područia svojej mysle, hoci to bolo obtiažne. Monštrá, ktoré v nej prebývali, cítili, že stratili príležitosť na to, aby nad ňou opäť získali kontrolu, aby bola opäť nachvíľu ich. Vedela, že využijú každú príležitosť na to, aby ju získali späť, pretože jej strata pre nich bola nemysliteľnou.

„Chcem sa s tebou porozprávať," vravel vážne a Cleo skoro pretočila očami. Bola si takmer istá, že bude chcieť rozobrať to, ako arogantne sa zachovala, ale nebolo v jej záujme, aby jej niekto držal prednášku o slušnom správaní - na tú sa mohla tešiť ďalší deň, ktorého polovicu zase strávi na tréningu s Eeghtom Evasianom.

„Ak to je kvôli December, ani sa nemusíš obťažovať. Viem, že som spravila chybu a mala by som byť potrestaná, ale, prosím, zdrž sa akejkoľvek kázne - tých sa napočúvam ešte dosť," zaúpela a otočila sa naňho s pobavením v očiach i očakávaním, že sa spolu nasmejú. V priateľovej tvári však nenašla nič podobné uvoľneniu, nieto ešte úsmevu. Zarazila sa, pričom si zanadávala do bláznov. Mohlo jej napadnúť, že za ňou nebežal cez päť chodieb len preto, aby jej vyčítal jej správanie. Stalo sa niečo vážne.