Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

21; Tiaž zimných vločiek (2. časť)

Krútila sa vo víre tanca, jej nohy sa pohybovali po studenom kameni, jej kontrola nad nimi sa temer úplne vytratila, jej ruky sa obtierali o tie Fredove, na tvári jej večne pohrával úsmev, keď ju dvíhal do vzduchu, keď ňou točil, keď ona od neho utekala a on si ju k sebe zase pritiahol, keď sa pretancovali pomedzi všetky páry, oči len jeden pre druhého, ako keby zvyšok sveta ani len neexistoval. Všetko sa jej to zdalo tak dokonalé, tak jednoduché a – šťastné. Vedela, že v tých chvíľach, v tých momentoch, ktoré sa jej vryli do pamäti, bola skutočne šťastná, skutočne cítila tú emóciu, ktorá jej bola v poslednom čase priveľmi vzdialená, skutočne ňou preletel duch tých ojedinelých nádejí detstva, skutočne ho cítila.

Počas toho, ako sa jej telo vlnilo, ako sa predierala pomedzi všetkých tých ľudí, ako sa nechala unášať kúzlom prítomnosti, si uvedomila, že tanec naozaj nebol natoľko odlišný od boja. Aj tu nechala svoje telo plynúť s momentom, nechala sa strhnúť piesňou, ktorú spievala jej krv, ktorú počula počas tichých nocí a bezodných rán. Obe balady, obe ódy, ktoré sa jej drali spod prstov, keď ich položila na chladné drevo klavíra, obe živé a prítomné, pritom každá z nich úplne iná.

Keď bojovala, bola to krutosť, ktorá ju pochytila, bola to túžba po ľudskej krvi, po tom, aby niekoho zranila, aby vyhrala. Nechala Apheenid, ktorý v nej kričal, aby urobil, pre čo bola zrodená, nechala sa zlákať tými pocitmi, tou bojovníčkou, ktorú v nej všetci videli – chladnokrvnú a neúprosnú, ako keby ani len nemala dušu, akoby jej srdce zobrali dávno pred narodením.

A predsa tu teraz bola, jej myseľ sa opíjala v okamihu prežitého, v tom, ako spontánne sa správala, ako sa usmievala a užívala si všetko, čo prichádzalo, nebojac sa toho, ako ju to ovplyvní. Bola to druhá pieseň, druhý spev ľudí, podstata toho, prečo sa zakaždým cítila previnilo, keď prestala zabíjať, podstata toho, prečo plakávala potom, čo prvýkrát mučila. Bola to práve táto jej stránka, ktorá všetkým jej blízkym ukazovala, že má dušu, že má srdce, že o ne neprišla a nikdy ani nechce. Popri surovej mágii, ktorá sa ňou liala, to bola jediná vec, ktorá jej bránila v tom stať sa príšerou, ktorá ju prenasledovala v nočných morách.

Ďakovala za to všetkým svätým, že sa takto nenechala zlákať, že odmietla, pretože bola presvedčená, že aj pre to mohla byť teraz tu, mohla hľadieť do šedi búrkových mračien a vytešovať sa z toho, že konečne trávi čas s niekým, koho pozná, koho ľúbi, že to nie je ten cudzinec, ktorého pohľad nespoznávala, ktorý, zdalo sa jej, bol ako z iného sveta. Niežeby toho ten večer veľa narozprávali, ale už i len jeho samotná prítomnosť spôsobila, že sa snažila uložiť si do pamäti každú jednu sekundu, ktorá uplynula, ktorá im pretiekla pomedzi prsty a posúvala ich dopredu.

Vedela však, že ten okamih, kedy medzi nimi jeden z nich prelomí to pokojné, mierne ticho, nastane už čoskoro. Možno to malo byť vtedy, keď sa potkla a zvalila skoro celý rad tanečníkov, alebo keď Frederick musel na niekoľko minút odísť a ona lapala po dychu, pretože napriek jej výcviku a tvrdým tréningom s Eeghtom Evasianom jej pľúca nestíhali. No náhoda, či možno i Hviezdy osudu zariadili, že to bolo vtedy, keď ju začalo páliť v hrdle od smädu, keď sa jej vlasy začali lepiť na krk a pot jej stekal po každom záhybe pokožky. Vtedy sa nahla k Fredovi a vyprahnutým hlasom prehovorila: „Poďme sa napiť."

Veľmi dobre si bola vedomá toho, že konverzáciu, ktorá mala nasledovať, mohla využiť na poznamenanie toho, ako veľmi dobre si zatancovala, aby pochválila šatu zvyšným dámam, aby zavtipkovala o ich priateľoch, ktorý sa, rovnako ako oni, bez prestávky krútili v strede davu. Namiesto toho však len potichu prešla k stolu s nápojmi, naliala si za pohár čierneho vína – dar vládcu Murtocy – a zahľadela sa svojmu spoločníkovi do tváre.