Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

32; Rieky dávnych myšlienok (1. časť)

"Láska - to je ako peklo a nebo a všetko."
-mne blízky človek

Opäť sa prebudila do zvuku tichých, chrapľavých slov, ktoré nevedela rozoznať. Často sa jej to v poslednej dobe stávalo, pretože pri jej posteli sedávali jej priatelia a potichu sa zhovárali, aby ju neprebudili. Sprvu jej teda zišlo na um, či to je Elea, ktorá sa opäť uliala z práce, s Cardenom, ktorý ju v tejto činnosti s nadšením podporoval i svojou účasťou, alebo s Toreasom, ktorého za posledné dni vídala najmenej. Vlastne posledné dni, na ktoré si spomínala, skôr prespala a prejedla liekmi či odvarmi, ktoré mali dopomôcť k jej rýchlejšiemu uzdraveniu, no stále v spomienkach mala útržky rozhovorov so svojimi priateľmi.

Elea za ňou chodievala každý deň, aby jej oznámila, čo nové sa udialo v Severnom krídle, či v celom Share, ktorý po ich príchode žil chaosom. Cleo každým večerom počúvala stále príšernejšie príbehy o tom, ako si Zarev privlastnil Zlatú knihu a snaží sa ju študovať, ako sprísnil podmienky v celách, predĺžil čas nočného pokoja, ba dokonca i obnovil určité fyzické tresty. Počúvala o mágoch, ktorí sa ako prví rozhodli búriť, no končili vo väzení, kam nedopadalo slnečné svetlo. Počúvala o svojich spoluobyvateľoch, ako sú trýznení starcom na tróne, a bála sa dňa, kedy do toho sveta bude musieť opätovne vstúpiť.

No tento hlas, tento šepot, ktorý sa pri nej ozýval, nepatril jej priateľke ani nikomu inému, kto ju chodieval pozerať. Strácal sa v harmónii konárov a vetra, ktoré narážali do stien liečebne, strácal sa v tichých krokoch, ktoré sa za tie dni neučila rozpoznať, strácal sa v tlkote jej vlastného srdca, keď si uvedomila, že netuší, kto pri nej sedel.

Bez toho, aby si to uvedomila, trhla rukou, snáď v bláznovej viere, že niekde okolo seba nájde zbraň, ktorou by sa mohla brániť. Lenže zápästie mala zovreté v tesnom stisnutí. Zrazu cítila, ako jej ruku obopínajú prsty poznačené bojom, zjazvené životom, prsty, v ktorých prúdil život. Bol to dotyk, ktorý mohol patriť len jednému jej blízkemu, ktorého počas svojich dní liečenia neuzrela, človek, o ktorého sa bála najväčšmi zo všetkých.

„Zobudila si sa," zachripel opäť ten hlas, tento raz hlasnejšie, akoby sa chcel presvedčiť, že ho počula, akoby sa chcel presvedčiť, že neodíde. A ona čula v tých slovách, počula v nich úľavy a neželané zlomenie, prebdené noci a preliate slzy, počula v ňom poslednú nádej, v ktorú nedúfal. Počula to všetko a bála sa niečo povedať, čokoľvek vysloviť, lebo si myslela, že to je len sen.

„Fred," oslovila ho napriek tomu potichu, pokúšajúc sa otvoriť oči. No skončilo to bez úspechu, pretože vtedy ju Frederick tesne objal a ona sa musela sústrediť na to, aby pravidelne dýchala, aby jej myseľ malo dosť vzduchu na premýšľanie. Však cítila ho, cítila jeho objatie a vedela, že si to nemohla vymyslieť, že to obaja prežili a obaja budú žiť ďalej.

„Si hore, zobudila si sa," opakoval potichu, akoby sa bál, že mu utečie, že ak sa jej neprihovorí, opäť mu zmizne. Akoby sa bál, že on od nej opäť odkráča, nebude jej schopný pomôcť, nebude jej schopný dobre poradiť. Opäť sa stanú len dvoma cudzincami, ktorí sa roky nevideli, ktorí nemajú nič spoločné. Lenže ona sa bála tiež, taktiež v sebe prechovávala strach, že ho jedného dňa opäť stratí a už si k sebe nenájdu cestu späť.

Preto i ona jeho pevne držala. Hoci bola stále slabá, hoci sa sotva hýbala, držala ho pevne, aby ani jeden z nich neušiel.

Po chvíli sa prudko rozkašľala, pre jej telo bolo ešte príliš náročné vykonávať nejakú činnosť dlhšie ako čo i len minútu. Pustil ju, v zraku sa mu usadil hlboký strach, keď si spomenul na to, čo mu hovorili priatelia - ako sa posledne dusila, upadla do bezvedomia, skoro zomrela. Rýchlo sa teda postavil a prebehol k dverám, ktoré boli od nich vzdialené sotva desať krokov. No nebol ani v polovici cesty, keď si všimol, ako mu naznačuje, aby sa vrátil, ako sa ho snaží presvedčiť, že to nie je nič, čím by mal zaťažovať ostatných. Nepresvedčený zastal a pomaly sa vrátil k nej. Keď si k nej opäť prisadol, bola pokojná.