Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

18; Skoré západy slnka

                   

"Zobuď každého draka, každého vlka, každé monštrum, ktoré v tebe spí, a pripomeň im, ako vyzerá peklo, keď nosí kožu jemného človeka."

-Nikita Gill, Oheň (voľný preklad)

Prešla len jedna noc odvtedy, čo sedela s bojovníkom v kostole, a ona prežívala prvý deň návratu do svojho bežného režimu. Nikdy predtým si však neuvedomovala, ako veľmi vyčerpávajúce to bolo. Nezamýšľala sa nad tým, že ráno vstáva ešte pred východom slnka; raňajky nie sú súčasťou jej jedálnička; mladí mágovia na ňu už čakajú predo dvermi; December postávala na chodbe v najhonosnejších róbach a zimných kabátcov, aby spolu strávili dopoludnie, počas ktorého ju Cleo strážila, no i vtipkovala na účet okoloidúcich v murtocskom nárečí, ktoré sa dalo pokladať za samostatný jazyk; rýchlo do úst hádže niekoľko zemiakov na obed; podpisuje papiere a všemožné vyhlásenia; behá po knižnici a hľadá informácie o Zlatej knihe; dychčí v tréningovej miestnosti a znáša Eeghtov nenávistný pohľad.

Práve sa nachádzala v tomto štádiu dňa. Mala pocit, že jej telo nemá dostatok vzduchu na to, aby poriadne fungovalo, jej myseľ bola úplne prázdna, telo odmietalo spraviť čo i len krok naviac. Netušila, ako zvládne tréning, ako vydrží stáť a nepadnúť. Myseľ jej zrazu obalila myšlienka, že skutočne mala ostať v posteli šesť týždňov, ako vraveli liečiteľky, nie len štyri podľa dohody so Zarevom. Cítila, že jej chýba potrebná energia, a hoci za deň vypila už niekoľko čiernych čajov, vôbec to nepomáhalo.

Bála sa, no zároveň sa istým spôsobom i tešila na stretnutie s mágom boja. Nevedela, čo má od toho celého – ich rozhovoru, boja i pohľadov – čakať, no predpokladala, že v jeho cítení sa nič nezmenilo. Predpokladala, že len ona bola natoľko hlúpa, aby pre ňu tie tiché momenty niečo znamenali. Nie, jej nenávisť neoslabla, stále planula silným ohňom, ktorý nešlo uhasiť, stále podsúvala jej myšlienkam úmysly, ktoré jej nepatrili. A predsa v sebe našla akýsi detský záujem o to, čo príde, ako sa zachovajú.

V prázdnej miestnosti však už stála pridlho sama. Väčšinou tu jej samozvaný tréner stával, ako sa nazdávala, niekoľko minút pred začiatkom tréningu a upäto sledoval hodinky, aby jej na oči mohol vyhodiť, že meškala. Tento raz však už postávala na mieste dobrú štvrť hodinu a stále nebadala ani len náznak toho, že by sa niekto chystal prísť. Dvere zostávali mierne pootvorené, presne tak, ako ich nechala, keď prišla.

Akoby sa niekto snažil odpovedať na jej myšlienky, do miestnosti vstúpila mohutná postava. Najprv si nebola istá, o koho sa jedná, lebo dotyčnému – keďže to nemohla byť žena – do tváre padala kapucňa, no stačilo len zopár krokov na to, aby spoznala, že to je Frederick. Jej srdce zalial cit, ktorý, myslela si, v nej bol na nejakú dobu uhasený. Ako bláhová bola, keď si myslela, že dokáže cítiť len nenávisť, ako veľmi sa mýlila! Veď vtedy sa ešte nepozerala do tých očí šedi, vtedy nevidela ten krivý úsmev, ktorý v nej roztápal ľady, vtedy bola opantaná mesiacmi, počas ktorých neuzrela milované okná do duše. Ako mohla na niečo také čo i len na okamih pomyslieť?

„Fred," vydýchla jeho meno a bola to prosba, prosba o to, aby ju videl, aby sa s ňou rozprával, aby všetko bolo tak ako predtým, aby sa na ňu pozeral, aby sa s ňou smial. Chcela uzrieť jeho oči pripomínajúce jesenné sychravé rána a búrkové mračná. Namiesto toho sa však na ňu obrátili temné dúhovky, ktoré by dokázali spievať ódy o zle a pekle, ktoré boli zhmotnením démonov a nekonečných nočných môr.

Hľadel na ňu, akoby ju nepoznal, a predsa v jeho pohľade badala niečo – výkrik o pomoc, zúfalú nádej, že ho niekto vyslobodí, že mu niekto pomôže. Nemohla však nič robiť, v tej temnote nevedela ako ho nájsť. „Eeght ti odkazuje, že dnešný tréning je zrušený. Zajtra tu však máš byť o hodinu skôr. A taktiež ťa prosí Elea, aby si za ňou prišla a prediskutovali niečo ohľadom nejakých poznámok, ktoré si robíte."