Panna prežitia [1] - OPRAVUJE SA

30; Za nás všetkých (1. časť)

"Tak počuj môj bojový krik, som tu pre krv, nárokujem si, čo je moje."

-Beth Crowley, Battle Cry (voľný preklad)

Vlastne to ani nebolo cez deň. Slnce sa už začalo skláňať k obzoru, bozkávalo hory, oblohu si opäť nárokoval mesiac, ktorý v kráse svojich plných kriviek zhliadal na ich výpravu, putujúcu aj napriek neskoršej hodine. No mráz už nevládol každému kútu hôr, i snehu pomaly ubúdalo, takže putovanie nocou už nebolo natoľko útrpné ako počas prvých dní v lesoch. Lenže takúto tuhú, ostrú zimu nezažili obyvatelia Cyliemy už niekoľko rokov, preto boli názory o to, ako dlho hrubé ľady pretrvajú, sporné.

Padla na nich teda tma, jedna z tých, počas ktorých bolo cítiť i nejasné náznaky oteplenia. Aj to bolo podnetom pre Eeghta Evasiana, aby ten deň kráčali po nerovných skalách dlhšie než zvyčajne. V dlaniach im svietili plamene, žiariace spod ich kože, ktoré im pričarovala jej najlepšia priateľka ilúziou – videli ich teda oni, no nikto iný nie. A hoci to bol dôvtipný trik, mohol skončiť tragédiou nielen pre mága, ktorému tá moc patrila, ktorý aj, zrejme, energiu v sebe nedokázal usmerňovať natoľko dobre, aby mu plne slúžila. Keď na to Eeght ten večer podotkol, vyslúžil si za to nejedno vulgárne gesto či oplzlé slovo. Cleo sa mohla len uškrnúť, keď v očiach Elei opäť zahliadla ten známy lesk neporaziteľných bojovníčok rozprávok. Bojovníčky – tým sa mali stať, ak túto misiu úspešne splnia. Zdalo sa to byť len vzdialeným snom.

No nebola to len mágia jej priateľky, čo im ten večer napomáhala lepšie sa zorientovať medzi vysokými horami a hlbokými dolinami. Vďačili za to i Fredovi, jeho moci mesiaca, ktorý potichu prosil, aby tie hodiny svietil jasne, aby im nedal stratiť sa, aby ich sledoval, aby im požehnal. A teda videli jasnejšie než kedykoľvek predtým, dokonca i hmla, ktorá mizla len na niekoľko chvíľ, sa vyparila do neznámych výšin. Bola to pokojná noc. Mala to byť pokojná noc.

Kráčala, s Frederickom po boku, na čele ich malej skupinky; za nimi zlatovláska, ktorá im riekla, že ilúzia, ktorú vytvorí, si vyžaduje jej plné sústredenie, nemôže sa im venovať, a toto zoskupenie mladých ľudí končilo statným bojovníkom, ktorý dohliadal na to, aby na nich v bledej temnote nikto nezaútočil od chrbta. Práve na jeho rozkazy sa čiernovláska odvolávala, keď počas tichého rozhovoru svojho spoločníka navigovala. Ani jednému zo svojich priateľov sa totiž nezverila s tým, aká moc v nej planie, ako je každým dňom majestátnejšia a rozpínavejšia. Nezverila sa im s tým, lebo sa obávala, že nastane okamih, kedy bude prijasná na to, aby ju mohla v sebe nosiť, kedy spáli ju i kraje, v ktorých prebývala.

A bola to práve tá hodina, počas ktorej sa ticho smiala s Fredom, keď jej pohľad vzplanul šialenstvom, v srdci ju pálila mágia, ktorú nikdy neznala, a jej myseľ bola len vzdialenými svetmi, len dávnymi myšlienkami zabudnutých, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta. Celá sa strácala v tom ohni, ktorému posledné dni až príliš dôverovala. Cítila, ako ju hltí, ako si ju berie, sťaby bola jeho služobníčkou. S výkrikom, ktorý sa ozýval vrchmi, s výkrikom, ktorý budil mŕtvych, s výkrikom, ktorý drásal dušu a trhal svedomia, odmietla vzdať sa tomu neznámu, ktoré si ju nárokovalo.

Nevedela, že klesla na kolená, len cítila bolesť a doudierané dlane, ktoré sa jej farbili do červena. Nevedela, že si zúfalstvom trhala vlasy, len cítila búšiacu trýzeň na hlave a špinavé nite jatriace nové rany. Nevedela, že zúfa o pomoc, len cítila, ako volá svoju matku, svojho otca, ako preklína seba i Oxelphiusa Danteho za to, čo všetko dopustili. Nevedela, že sa zbláznila, len cítila, ako si ju to šialenstvo berie.

Strácala sa, strácala sa v plameňoch okolo seba, ktoré jej šepkali a presviedčali ju, aby s nimi zostala, strácala sa v horúčave, ktorá ju napĺňala, ktorá ju nútila, aby uverila ich slovám, aby uverila utrpeniu, ktoré sa jej lialo krvou.