*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Deväťdesiata tretia kapitola- Horcruxy

Zvyšok dňa som strávila zavretá v nemocničnej posteli vo Venue po boku Harryho a Snapea. Obaja neboli práve najpríjemnejší spoločníci, keďže Vyvolený, stále zviazaný povrazmi, celé hodiny mlčky zízal do stropu a Snape na mňa zazeral ponad svoju knihu o smrtiacich elixíroch.

Ja som sa snažila nemyslieť na bolesť v krku a ani na to, že som sa cítila neskutočne osamelo. Snažila som sa nemyslieť na mamu.

Potrebovala som niekoho aby ma objal, aby mi dodal síl, aby ma mi sľúbil, že aj keď svet tam vonku vyzerá ako veľmi temné miesto, ešte stále tu je nádej, že sa na obzore zjaví svetlo.

Mala som pocit... mala som pocit, že som jednoducho prázdna, že sa niečo vo mne zlomilo a ja už ďalej nevládzem bojovať.

Večer sa tu opäť zastavil Sirius a spoločne so Snapeom nás s Harrym odviedli do našej komnaty. Chlapec trval na tom, že by mal byť stále zviazaný, ale profesor ho odbil s tým, že Dumbledore si to tak nežiada.

Potter toho slizkého netopiera prebodol vražedným pohľadom a potom sa ku mne pomaly otočil so svojim prútikom v ruke, ktorý mu pred malou chvíľou vrátil Sirius. Naše oči sa stretli a moje srdce vynechalo úder. Zelená bola plná chladu a bez života, ani stopa po zvyčajnej iskre. „Vezmi si ho. Chcem aby si ho strážila až kým mi z hlavy nezmizne ten bastard. Už nikomu inému neverím."

So stiahnutým hrdlom som prikývla a trasúcimi prstami sa natiahla po jeho milovaný prútik. Naše ruky sa dotkli, no on tú svoju rýchlo stiahol akoby sa spálil. Pevne som zovrela ten kus dreva nabitý mágiou a odvrátila sa aby nevidel moju tvár skrútenú žiaľom.

Mal strach sa ku mne čo i len priblížiť.

Bál sa na mňa hovoriť.

Voldemort mi vzal skutočne všetko.

Môj domov, mamu a teraz i Harryho.

Po chodbách Venue som kráčala ako námesačná a až keď som preliezla cez obraz Merlina a ocitla sa v našej komnate, zaplavila ma úľava. Od Kingsleyho večierku neubehlo veľa času, ale aj tak som mala pocit akoby som tú úžasne pohodlnú pohovku, krb a jedálenský stôl nevidela celú večnosť. Táto komnata sa totiž stala mojim a Harryho domovom; miestom kde sme nemuseli striehnuť s prútikmi či sa nás nechystá niekto popraviť.

Táto komnata stelesňovala bezpečie.

S malým úsmevom som sa pohla k pohovke a zahľadela sa na nízky stôl pred krbom zaplnený knihami. Nechala som tu rozčítaný posledný román o zakázanej láske i svoj nový weasleyovský sveter, ktorý som dostala na Vianoce.

Domov.

Sirius sa pokojne rozvalil na pohovke, keďže bol na rade so strážením a Snape sa zvrtol na päte a zmizol za obrazom na chodbu. Potter stál uprostred miestnosti a vyzeral, že sa nechystá ani pohnúť, tvár kamenná. Bolelo ma vidieť ho takto, bezmocného a plného strachu, že ho Voldemort premení na vraždiaceho šialenstva.

Pokúsila som sa vysloviť jeho meno ale z hrdla sa mi vydral bolestivý chrapčavý zvuk a Harryho pohľad rýchlo skočil na mňa. Pohla som sa k nemu, no on zdvihol ruku a tým ma zastavil „Nie. Neželám si aby si bola v mojej blízkosti, Meg. Najlepšie bude ak... ak sa budeme čo najviac obchádzať."

Zúfalo som zavrtela hlavou, ale on pokračoval už tvrdým tónom, v očiach neznáma emócia „Nedovolím aby som ti znovu ublížil, rozumieš?! Radšej sa ťa nebudem dotýkať vôbec ako mám riskovať, že ťa môj dotyk zabije."

Po líci mi skĺzla osamelá slza. Mala som chuť kričať, vrieskať, zatriasť s ním nech sa spamätá. Čo dočerta nechápal, že Voldemortovi šlo presne o to? Ten zlosyn netúžil po ničom inom ako nás rozdeliť, ako z nás spraviť dvoch cudzincov, ktorí spolu nevydržia ani v jednej miestnosti. Chcel nás i zväzok oslabiť a darilo sa mu to. Jeho plán fungoval.