*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Šestnásta kapitola- Zázračné tvory

Skláňala som sa nad profesorom Elixírov a pomáhala mu vstať. Bolo mi jasné, že bude zranení. Či ťažko, to som už nevedela, no dúfala som v opak. Čo sa to stalo?!

Všetko sa to zbehlo tak rýchlo. Chvíľku som hľadela na fakľu a o ďalšiu chvíľku bol už požiar rozšírený po celej chodbe.

Ešte stále som sa klepala na celom tele, no Snape bol na tom ďaleko horšie. Podlamovali sa mu nohy a na miestach, kde sa oheň dotkol mužovej pokožky sa rysovali červené popáleniny.

„Profesor! Musíte ísť do nemocničného krídla!“ jachtala som, keď som si cez plece prehodila Snapeovo rameno a snažila sa byť dobrou oporou jeho tela.

„Nie.“ zavrtel hlavou s mastnými čiernymi vlasmi a snažil sa sám postaviť. Opäť skoro spadol, tak som ho pevnejšie chytila.

„Nebuďte taký! Madam Pomfreyová vám určite pomôže!“

„Môj kabinet! Zaveďte ma do môjho kabinetu!“ podráždene zaškriekal a potlačoval bolesť vo svojom hlase.

„Ale...“

„Slečna Fosterová!“

Nemala som na výber. Kráčala som spolu so zaveseným profesorom okolo mojich pliec do, ešte stále, otvorených dverí.

Zatriasla som sa, keď som sa ocitla v studenej nepríjemnej miestnosti. Pohľad mi zablúdil k stene, do ktorej ma šmaril Harry. Pri podrobnejšom skúmaní tvrdého kameňa som sa vôbec nečudovala, že sa mi spravila tá magická rana. A že som vyviazla ešte celkom dobre.

Pod Snapeovou váhou som sa zatackala smerom k drevenej stoličke za jeho stolom a on sa na ňu ťažko zošuchol.

Sledovala som, ako namáhavo dýcha, ako sa mu na čele tvorí pot a ako škrípe od bolesti zubami.

„Pán profesor.“ opatrne som ho oslovila do ticha.

Nedal najavo, že ma počul, totálne ma ignoroval. Chcela som sa zvrtnúť na päte a zdupkať, ale jednoducho som ho tu v takom stave nemohla nechať.

„Zavolám profesora Dumbledora, potrebujete pomoc.“

Zdvihol hlavu od popáleniny na predlaktí a prebodol ma temnými čiernymi očami.

„Doneste mi dávku Upokojujúceho odvaru.“ zamrmlal a mávol nezranenou rukou na sklenenú skrinku.

Okamžite som poslúchla. Hnala som sa ku vitrínke, roztvorila dvierka a prehŕňala sa rôznymi fľaštičkami s elixírmi. Celkom vzadu som narazila na sklenený flakón so štítkom Odvar Pokoja.

Schmatla som ho a vrátila sa k Snapeovi. Vytrhol mi flakón z ruky a zubami uvoľnil korkovú zátku. Znechutene ju vypľul a podal mi naspäť fľaštičku.

Prekvapene som na ňho hľadela.

„Na čo čakáte, Fosterová?! Vypite to!“ vyprskol podráždene.

„Ale... ja... myslela som...“ habkala som a zároveň si k perám priložila fľašku s elixírom.

Profesor zdvihol obočie a ironicky sa uškrnul „Ste vystrašená. Ja som na podobné situácie zvyknutý.“

Bleskovo som do seba kopla obsah fľaštičky a už o pár sekúnd cítila upokojujúce teplo v každom kúsočku tela.

Medzi tým si Snape vytiahol prútik a prechádzal si s ním po popálenej ruke. Mrmlal si popod nos zaklínadlá a keď sa nič nestalo, zamračil sa.

„Zvláštne.“

Chcela som sa spýtať, čo je zvláštne, no učiteľ mávol prútikom a o chvíľku mu do vystretej dlane priletela sklenená banka s čiernou tekutinou.