*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Štrnásta kapitola- Sila mágie

Povzdychla som si a hlavu naklonila tak, že som ju oprela o železné zábradlie vedľa seba. Zavrela som oči a načúvala do ticha. Hrmenie. Vonku zahrmelo. Spoločenskú miestnosť osvietil blesk a potom sa ozval ďalší rachot. Búrka.

Teraz mi do uší prenikal pravidelný rytmus bubnujúcich kvapiek na okná. Uvoľnila som sa a otvorila oči.

Ešte pevnejšie som si k telu pritisla habit a krátko sa pomrvila. Od toľkého sedenia mi pomaly, ale isto stŕpal zadok.

Od úteku do chrabromilskej veže z trestu, prešlo takmer päť hodín a namiesto toho, aby som si pokojne ľahla a aspoň trošku sa vyspala, sedím na studených tvrdých schodoch smerujúcich ku dverám do spální a bdiem. No fajn.

V hlave sa mi splašene preháňali myšlienky všetkými smermi, no do popredia sa vkrádala vždy jedna a tá istá.

Potterov výbuch hnevu i mágie v pracovni profesora Elixírov.

Mám pocit, že ešte teraz sa trasiem, keď si na to spomeniem. Bolo to dosť strašidelné. Čo človeka vyľaká viac ako Voldemort? No, za posledné roky asi nič. Samozrejme, ak nerátam Rona a jeho strach z pavúkov.

To je dôvod, prečo som neklesla do perín a neprepadla do snovej ríši. Bála som sa.

Zodvihla som hlavu a snažila sa zaostriť na drobné strieborné hodinky na ľavom zápästí. Pol šiestej ráno.

Panebože, celú noc som prežila skrčením na schodisku a civením do prázdna.

Okamžite mi ruka vystrelila k temenu hlavy a pevne si ju pritlačila na epicentrum bolesti. Teda na miesto, kde som s ňou narazila do kamennej steny

Stále mi v nej pulzovalo a musela som si zahryznúť do pery, aby som potlačila ston. Do očí mi opäť vyhŕkli slzy. Je vôbec možné, aby ma po toľkých hodinách stále bolela? A že sa vôbec nezmenila intenzita bolesti?

Nemám na výber, budem musieť zájsť za madam Pomfreyovou. Dúfam, že to nebude nič vážne.

V tom ma napadlo, zabudla som k zoznamu svojich problémov pripísať Snapea. Ach, ten ma dnes asi naozaj zabije. Zdrhla som v polovici jeho trestu, ignorovala ho a bežala preč... Keď za toto nedostanem trstenicou (on je na to vážne schopný nahuckať Filcha a ešte ho aj podplatiť) budem rada.

Dlane som si pritlačila k tvári a zastonala. Druhý deň v Rokforte a mne nebolo horšie. Na čo sa vôbec môžem tešiť? Hagrid, môj obľúbený učiteľ, je ktovie kde, po škole kolujú dosť nechutné klebety o mojej maličkosti vďaka Malfoyovi a som pohnevaná s Harrym Potterom, ktorý ma včera hodil do steny.

„Simplement Délicieuse.(jednoducho úžasné)“ zamrmlala som si popod nos po francúzsky a postavila sa.

Zo spálni sa začali ozývať zvuky vstávajúcich študentov a tak som sa vybrala ku stolu, kde som si včera zanechala tašku.

Tam na mňa zazerala učebnica Elixírov a ja som si len skleslo povzdychla. Nemala som na výber. Ak nechcem veľa zameškať, musím začať.

Posadila som sa a pritiahla si k sebe čistý pergamen. Odzátkovala kalamár s atramentom, namočila do ňho brko a zúrivo obracala stránky, hľadajúc tému Mesačný kameň.

Trvalo mi niečo cez hodinu, kým som úlohu dokončila a naškriabala tých tridsať centimetrov, čo Snape tak chcel.

Už ma stihlo minúť pár ranných vtáčat v podobe chrabromilčanov na ceste na raňajky a keď som sa opäť pozrela na hodinky, bolo trištvrte na sedem.