*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Tridsiata štvrtá kapitola- Chalani a "zlatokopka"

Ráno sa človek zvyčajne nezobudil s pocitom, že každú chvíľu zomrie na nedostatok kyslíka. Len čo som otvorila ťažké viečka, moje oči narazili na tmu aj keď by už dávno malo v izbe nastať svetlo z ranných lúčov slnka prúdiacich cez okná.

Až o pár sekúnd môjmu popletenému unavenému a zaspatému mozgu došlo, že mám niečo na tvári a to niečo mi zabraňuje v používaní základných životných funkcií ako je napríklad dýchanie.

Jednou rukou som zo seba bleskovou rýchlosťou strhla kus podozrivo zapáchajúcej látky a vzápätí zajačala.

Na to sa všetci chalani zobudili a posadili na posteli.

"Preskočilo ti?" zahučal Ron ako si pretieral zlepené oči.

"Ako sa mi to dostalo na hlavu?" ukázala som na veľkú sivú deravú ponožku, ktorá v bezpečnej vzdialenosti od mojej osoby ležala na zemi.

Ten zápach sa dal porovnať len ku kravskému lajnu, panebože.

"Hej Neville." Seamus sa natiahol za svojim vankúšom a vzápätí ho hodil do chlapca. "Nie je náhodou tvoja?"

Dotyčný sa vyhrabal z perín, preskočil kopu špinavej bielizne hneď vedľa Deanovej postele a čupol si k objektu svojho záujmu.

Po pár chvíľach skúmania záporne zavrtel hlavou "Tá je Ronova."

Weasley len nad tým mávol rukou a opäť sa hodil na vankúš. "Koľko je hodín?"

"Sedem." odvetil Harry, ktorý bol z nás najživší.

"Ale veď to máme ešte more času." zívol Dean a tiež sa uložil.

Neville sa vytratil do kúpeľne a ja som sa rozospato usadila na prikrývkach. Až keď som izbu videla pri dennom svetle a nie slabej sviečke mohla som pokojne skonštatovať, že sa to tu nepodobalo len výbuchu atómovej bomby, ale aj veľmi podarenému kúzlu Bombarda Maxima.

Habity a kravaty sa potulovali naozaj všade. Prehodené cez postele, skrine, truhlice...

Na koberci sa miešali tenisky s čiernymi školskými topánkami, ponožky všakovakého druhu...

Učebnice, pergameny a zlomené brká ležiace pri hodených taškách do školy.

Staré vydania Denného Proroka či Sršňa sa kopili v rohu miestnosti pod oknom a tá hora vyzerala, že sa každú chvíľu rozsype.

Vedľa preplneného koša sa váľali zhnité ohryzky jabĺk či šupky od banánov a pomarančov.

No dominantou izby bol aj tak páchnuci zdeformovaný kotlík v ktorom stále plával nejaký neznámy elixír a hrozil, že vybuchne každú chvíľku.

A to nerátam kúsky rozbitého skla či pestrofarebné obaly od sladkostí.

Preboha.

Zízala som na to všetko s neskrývaným šokom i odporom.

"Vy tu dokážete existovať?" vyjachtala som ako sa hrabala z postele, prekračovala odpatky a snažila dostať k oknu, aby som si zaistila dostatok kyslíka na prežitie.

"No hej." pokojne odvetil Seamus a sledoval, ako som trhnutím otvorila okno a nechala dnu prúdiť čerstvý vzduch. "Prečo?"

"Prečo?!" takmer som zapišťala "Vyzerá to tu ako v chlieve!"

Na to sa všetci traja (Ron opäť zaspal a Neville bol ešte stále v kúpeľni) rozhliadli okolo seba.

"Meg má pravdu." Harry sa poškrabkal na zátylku a venoval mi malý úsmev.