*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Deväťdesiata piata kapitola- Únos

Do nosa mi vrazil ťažký zápach zatuchliny, keď som pomaly nadobudla vedomie.

Ležala som. 

Ležala som na tvrdej zemi a navôkol ma obklopovalo takmer úplné ticho až na kvapkanie vody. Ten zvuk bol pravidelný a stály a prekvapivo upokojujúci.

Pevnejšie som zažmúrila viečka. Nebola som pripravená otvoriť oči a čeliť realite, ktorá mi postupne ochromovala myseľ.

Nie. 

Prosím, nech to nie je pravda. Len to nie.

Do chrbta sa mi zarezával ostrý chlad ako tisícky drobných ihiel a ja som sa snažila zhlboka dýchať a nepodliehať prvým prívalom paniky.

Vo Venue sa konala svadba Fleur a Billa. Spoločne s dievčatami sme boli družičky. Harry mi ústami naznačil, že ma miluje. Bola som šťastná. Po dlhej dobe som sa konečne cítila milovaná, spokojná, v kruhu svojich najbližších... A v tom vypukol chaos.

Z úst sa mi vydral drobný roztrasený vzlyk.

Venue napadli smrťožrúti. Uniesli ma.

Chladné sivé oči.

Prudko som otvorila tie svoje. V ušiach sa mi ozývalo vlastné rozbúšené srdce ako som sa čo najrýchlejšie vyškriabala na nohy a musela sa zachytiť drsnej kamennej steny aby som neskočila opäť na zemi.

Naozaj ma uniesli.

Uniesli a hodili do cely v žalároch bez okien, osvetlených len držiakmi s ohňom. Inštinktívne som priskočila k železným tyčiam, ktoré ma väznili a čo najsilnejšie zamykala ale tie sa ani nepohli.

Strach mi hustol v žilách a zaplavoval myseľ ako som sa triasla v krátkych družičkových šatách uprostred malého štvorcového priestoru, z jednej strany kamenná stena a obyčajná tvrdá lavica a z ostatných tyče. Okamžite som si všimla, že z oboch strán mojej cely boli ďalšie. Ale prázdne a neobývané. V celých žalároch bolo až neprirodzené ticho, ktoré naznačovalo, že som tu bola sama.

Bola som preč od Harryho. Preč od Dumbledora. Preč od Rádu. Bola som v pasci, držaná v klietke, do ktorej ma nezavrel nik iný než samotný Voldemort.

Predklonila som sa a prerývane dýchala, snažiac sa dostať do mozgu dostatok kyslíka a celkom nestratiť hlavu, keď mnou otriasal panický záchvat.

Čo ak dostali aj ostatných? Čo ak ich dostali a zabili? Čo ak vzali len mňa lebo som ako jediná prežila? Čo ak Harry...

Pri tej myšlienke ma pochytil silné nefalšované zdesenie a bolesť. A potom som sa chvela a zvracala, tvár mokrá od sĺz.

Keď to po nekonečných minútach skončilo a ja som v ústach necítila už nič iné len žlč, odplazila som sa k tomu najvzdialenejšiemu rohu od neporiadku a schúlila sa do klbka. Objala som sa s cieľom upokojiť sa a zahriať; cela bola skutočne chladná. Len tak z rozmaru som skontrolovala či mi nenechali niečo čo sa mi môže hodiť.

Nenechali.

Obe prútiky, môj i Harryho boli preč. Moja drobná kabelka, dokonca aj jedna hodvábna rukavica zmizli. Zostalo mi len zúfalstvo a hrôza.

Zavrela som oči aby som nemusela zízať do šera prázdnej cely a v duchu sa modlila aby boli všetci čo sa nachádzali na svadbe vo Venue v poriadku. Dúfala som, že bol Harry stále nažive.

Musel byť.

Boli sme v magickom zväzku.

Ak by Harry padol, prišla by som o život aj ja.