*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Štyridsiata ôsma kapitola- Ministry of Sound

Trónila som na sedacom vaku v obývačke pred kozubom a absolútne znudená hľadela do ohňa až ma pomaly ale isto začínali štípať oči.

Jediná vec ktorá ma držala bdelú bola veľká porcia čokoládovej zmrzliny, ktorá ležala na mojom brušku a ktorú som si bola uchmatnúť zo špajzu pred pár minútami aby som si pomocou sladkého aspoň trochu zlepšila náladu.

Hlava ma ešte stále trochu pobolievala od toho ako mi Snape napádal myseľ a uprostred toho chaosu som dokázala rozlíšiť i magické jadro, ktoré tiež nebolo úplne v poriadku.

Okrem toho mi neuastále pred očami plával článok na titulnej strane bulváru Čarodejnica, kde na fotke Potter zvieral v náručí Čcho.

Nemala by som byť taká rozrušená a nahnevaná, nemal by ma hlboko vo vnútri pichať tŕň žiarlivosti a von koncom by som nemala pri pohľade na tú fotografiu slzieť.

Ale aj cez to všetko čo chlapec povedal a urobil, i cez to všetko moje city zostali rovnaké aj keď som sa snažila nemilovať...

Bola som hlupaňa?

Určite.

A teraz som tu beznádejne a deprimovane zízala do ohňa.

Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať.

Potrebovala som objatie a slová útechy.

Potrebovala som niekoho aby mi celkom nepreskočilo.

Ak by sa mi nejako podarilo skontaktovať s Fredom...

Ale Fredovi si tiež klamala... Myslí si že chodíš s Potterom... Netuší že to všetko je len hra...

Unavene som tvár ponorila do dlaní.

Samozrejme pravdu o všetkom čo sa dialo vedeli len dospelí a ja s Harrym Potterom.

Fred rovnako i Lavender, Parvati, Neville, Luna, Ginny či Hermiona alebo Ron.... nikto z nich nevedel, kde vlastne sme a čo robíme.

A ak by mama zistila... ak by som jej vysvetlila čo všetko je vo veci... Ani si neviem predstaviť jej reakciu.

Z dumania ma vyrušil dupot tenisiek na schodoch.

Naoko pokojne som si do úst vložila lyžičku zmrzliny a privrela oči, keď som pocítila lahodnú chuť.

Vedela som že chlapec postáva za gaučom a jeho zelené oči sa tvrdo vpíjajú do môjho chrbta ale neotočila som sa.

Po pár minútach, keď ticho začínalo byť čoraz viac nepríjemné a napätie sa dalo krájať, keď som sa stále odmietala pozrieť na chrabromilčana a ruka s lyžičkou sa mi triasla, konečne prehovoril.

"Idem von."

Nechápavo som sa zamračila.

Prečo mi hovorí, že ide na záhradu? Nech si robí čo chce, je mi to jedno.

Mlčala som a stále sa neotočila smerom k nemu.

"A ty pôjdeš so mnou."

Jeho hlas bol chladný a bez emócii. Zvyčajne takto rozprával Severus Snape či Draco Malfoy.

"Strč sa."

Kontrolovala som svoj hlas ako som odvetila tie dve jednoduché slová.

Dokázala som cítiť ako Potter zaťal sánku a ako magické jadro podliehalo ešte väčšiemu napätiu ako doteraz.

Začínala som sa báť, že nakoniec vybuchne.

"Nebudem sa opakovať." zlovestne zašepkal.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky ako sa mi srdce rozbúšilo šialenou rýchlosťou.