*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Päťdesiata druhá kapitola- Druh

"Kade?" prekvapene som žmúrila do tmy po tom čo som úspešne potlačila výkrik a mikinu si opäť stiahla až po stehná.

Nechápala som čo tu preboha robí. Dúfala som, že nemá nejaké postranné úmysli s plánom vrhnúť sa na mňa.

Bože.

To vyznelo i v mojej hlave hrozne.

Samozrejme som tým myslela vlkolaka čo v ňom driemal a čakal na vhodnú príležitosť.

"Nemusíš sa báť." pravdepodobne zacítil moje váhanie keď som nerozhodne postávala pri dverách.

Bolo to naozaj trápne.

Toto bol Kade, chlapec, s ktorým som sa stretla len pred pár dňami, ten s ktorým som dokázala kecať a smiať sa. A teraz?

Bála som sa k nemu priblížiť bez prítomnosti Pottera ako môjho bodyguarda.

Vedela som, že sa Kade bude kontrolovať a vedome by mi neublížil ale čo ak vlkolačie pudy nakoniec premôžu i zdravý rozum?

Možno som bola paranoidná ale po tom všetkom čo sa stalo som už inak uvažovať nedokázala.

"Čo tu robíš Kade?" pristúpila som pár krokov bližšie k nemu, tma nás stále obkolesovala a ja som v rukáve podvedome nahmatala prútik.

"Prišiel som sa porozprávať." odvetil pokojne "V súkromí... keďže nám ho zatiaľ Potter vôbec neposkytol."

"Fajn." vzdychla som si "Ale nechcem skončiť ako korisť pre dravca, okej?"

"Sľubujem..." potiahol nosom. "...sľubujem, že sa to už nikdy nezopakuje, Meg. Bol to len malý skrat..." v jeho hlase sa odrážali výčitky svedomia.

Rýchlo som rozmýšľala či si na seba mám natiahnuť nemocničné pyžamo alebo radšej zostať v džínsach a mikine.

Okamžite som si predstavila noc kedy som s Potterom ležala v posteli, oblečená len v jeho tričku. Vtedy sme sa naťahovali, smiali a ja som sa vďaka jeho pohľadu, ktorý kĺzal po mojom tele, neustále červenala. Bol to jeden z najkrajších okamihov.

Rozhodla som sa zostať tak ako som bola a presunula sa k posteli.

Obišla som ju, odhrula bielu perinu a vkĺzla dnu. Dokázala som si v tej tme predstaviť Kadove nebesky modré oči ako ma zvedavo pozorujú.

Opäť som zaváhala a možno to bolo z trucu, možno som chcela vytočiť Pottera, možno sa mu aspoň takto pre seba pomstiť aj keď to bolo hlúpe... a zdvihla perinu naznačujúc chlapcovi aby sa ku mne pridal.

"Neviem, či je to dobrý nápad, Meg." varoval ma ale aj tak sa odlepil od steny.

"Nechcem aby si tam celý čas postával." pretočila som očami a prekvapila tým dokonca aj samu seba.

Odkiaľ sa brala tá odvaha? Odkedy som chalanov volala do svojej postele? Odkedy sa moja hanblivosť aspoň trochu rozplynula?

Tušila som, že Megan, ktorá chodila do Rokfortu, tichá a slabá sa postupne vytrácala a nahradzuje ju nová, silnejšia. Možno sa moja osobnosť musela prispôsobiť situácii do ktorej som sa dostala..

Čakal ma osud, čakal ma život, čakal ma boj v ktorom by som nevydražala ani minútu.

Táto nová Megan bola aspoň za mak sebavedomejšia, dokázala zvýšiť hlas a ubrániť sa.

Kade nerozhodne sedel na posteli, no nakoniec vkĺzol vedľa mňa a jemne sa usmial. "Ak tu teraz vbehne Potter a takto nás načapá, som mŕtvy do troch sekúnd."