*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Dvadsiata tretia kapitola- Zväzok

Pred očami sa mi mihali obrazy, tuším spomienky, ale nebola som si celkom istá.

Škriatok a vznášajúca torta... had, veľký tučný chlapec a sklo... kotol z ktorého vystupuje postava s červenými očami....

Jahodová zmrzlina a môj ocko... ďatelinové pivo a smejúca sa Lavender... plachta pod ktorou je baterka a fascinujúca kniha...

Tučný chlap zvierajúci malého vychudnutého chlapca s okuliarmi nakrivo... sen o motorke... Šikmá ulička...ten istý chlapec prosiaci o miesto v Chrabromile...

Rokfortský expres... prvá čokoládová žabka... Pľuvadlíkový klub... truhla s kyticami v ktorej leží milovaná stará mama...

Bazilisk sa plazil a syčal... v diaľke zavýjal vlkolak... chlapec uháňal na metle pred obrovským drakom so zlatým vajcom pod pazuchou...

Zmes farieb a zvukov sa menila tak rýchlo, až sa všetko zlievalo do jednej škvrny. Už som naďalej nedokázala rozlišovať postavy či udalosti.

Z ničoho nič sa ozvala bolesť z hlavy i pľúc, tak silná až mi vyrazila dych. Bolo ťažké rozmýšľať, čo sa deje, kde som a či vôbec som.

Zaplavovali ma rôzne pocity, moje vlastné i iné... ktoré ma obklopovali.

V tom som precitla. Náhle a bez prípravy.

Bolo ťažké otvoriť viečka a ešte ťažšie zaostriť. Do očí mi udrelo ostré svetlo, cítila som, ako mi slzia. Nebola to moja jediná starosť. Súrne som potrebovala vedieť, čo sa sakra deje.

Každučký milimeter tela bolel. Mala som pocit, ako keby mnou prešlo tornádo. Nedokázala som sa ani len pohnúť a tak môj pohľad zostal uprený na biely plafón.

Najprv mi uši odmietali spolupracovať, ale potom som konečne začala vnímať zvuky.

Ľudský hlas, šepkal...

Chcela som vykríknuť. Dať najavo, že som tu, ale z pier mi uniklo len zachrapčanie a na to som sa začala šialene dusiť.

„Slečna Fosterová!“

Niekto mi nasilu otvoril ústa a nalial do hrdla ostrú nechutnú tekutinu, až som takmer hodila šabľu, ale na počudovanie zabrala. Kašeľ ma prešiel, klesla som opäť na vankúš a prekvapene hľadela do tváre madam Pomfreyovej.

Na jazyku som mala more otázok, točila sa mi hlava a cítila som neuveriteľný smäd.

„V-vodu.“

„Vitajte späť slečna Fosterová, už ste nás začínali desiť.“ usmiala sa madam Pomfreyová a k popraskaným perám mi pridržiavala sklenenú čašu, v ktorej sa nachádzala čistá voda.

Prvý glg ma takmer znova omráčil. Také to bolo úžasné. Voda bola svieža, čerstvá a príjemne chladná.

Mala som pocit, že som nepila roky.

„Aký je dnes deň?“ zmätene som sa obzerala okolo seba.

V nemocničnom krídle nikto okrem liečiteľky nebol. Na vedľajšej posteli ležal čiernovlasý chlapec, ktorý ešte stále spal. Bez okuliarov a s vrabčím hniezdom vyzeral mladšie a oveľa zraniteľnejšie.

Pri pohľade na neho sa mi pomaly začalo všetko rozjasňovať. Posledné udalosti... ako som bola na hodine Elixírov, na metlobalovom ihrisku a kráčala s Hermionou po chodbe. Ako mi prišlo šialene zle a potom... potom nebolo už nič.... v hlave som mala veľkú čiernu dieru. Posledné, čo sa tam usadilo, boli zvláštne spomienky, ale pri nich som si takmer na sto percent istá, že sú výplodom mojej fantázie alebo sna.