*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Dvadsiata prvá kapitola- Kolaps

Zvyšok noci sa extrémne vliekol. Keď sme naposledy otupene skontrolovali čas, bolo niečo po pol šiestej.

Zvyčajne som do školy vstávala o siedmej, keďže vyučovanie začínalo o pol deviatej a kým som prešla rannou hygienou, raňajkami vo Veľkej Sieni a presunu po tom obrovskom hrade do správnej učebne, trvalo to.

Takže nám chýbala ešte hodina a pol do prekonania tej nočnej mory. Ak by som však rátala, že týmto sa to všetko skončí, bola by som neuveriteľne naivná. Únava, bolesť hlavy z magickej rany a šialený boj s vlastným organizmom, ktorý každú chvíľu mohol vypovedať službu, pokračoval. Marne som sa snažila vyhrávať. Uspokojiť sa s prehrou bolo však nemožné a nepredstaviteľné.

A predsa.

Chrabromilčania sa nikdy nevzdávajú.

Svoje myšlienky som radšej odviedla príjemnejším smerom. Teda, smerom na driemajúceho teenagera na pohovke oproti. Vlasy mal ešte strapatejšie ako obvykle, trčali mu do všetkých svetových strán a bol bez okuliarov. Tie spočívali pred ním, na stole vedľa Hermioninej knihy. Ani ona si už naďalej nedokázala napriek všetkému odhodlaniu udržať oči otvorené a teraz bola schúlená v druhom kresle a pokojne spala. Ako veľmi som jej ten spánok závidela.

Oči som nezavrela už vyše 35 hodín a zdalo sa, že tak skoro nezavriem.

Keď som si spätne prehrala v hlave okamžik ako sa ma Harry dotkol, prebehla mnou príjemná triaška. Bolo to zvláštne, že som na chrabromilčana reagovala tak silno. Stačil len jeden jeho pohľad, letmý dotyk či úsmev a ja som sa ocitla rozpustená a neschopná racionálneho myslenia. Priťahoval ma ako magnet. Jeho vôňa zmiešaná s príjemnou pánskou voňavkou, to ako sa hýbal, ako rozprával, ako bojoval za svoje aj napriek tomu, že mu nik neveril. Bol skromný aj keď patril medzi najsilnejší čarodejníkov súčasnosti, aj keď nejeden raz prekonal Voldemorta, aj keď bol hrdina. Fascinovalo ma na ňom úplne všetko. Počnúc od jeho odvahy. Ako sa elegantne vznášal na metle a so sebazaprením naháňal ohnivú strelu, ako potom vždy zvíťazil a nadšene sa vrhol do davu výskajúcich chrabromilčanov. Ako vždy bojoval za slabých a vzoprel sa každému, od Snapea až po Temného pána.

Jednoducho bol výnimočný.

A ja som do ňho bola šialene zamilovaná.

Dotyčný sa práve jemne zamrvil a jeho hlava klesla na priateľovo plece. Potlačila som mierne sklamanie. Na Ronovom mieste by som bola najradšej ja sama.

Musela som však zasiahnuť. Harry driemal už desať minút a keďže som ako jedná dokázala zostať pri zmysloch a nepodľahnúť sladkému spánku, musela som konať.

Pomaly som sa vystrela vo svojom kresielku a narovnala sa. Krútila som stuhnutými lopatkami a zasyčala od bolesti, keď ma bodlo v hlave. Snažila som sa postaviť, no ihneď sa svet okolo mňa roztancoval. Zavrela som oči a pretrela si ich. Šialene štípali a rezali.

„Harry?“ pridržiavala som sa stola a pomaly prešla až k pohovke.

„Harry!“ zatriasla som mu ramenom, no on sa ani nehol.

Potlačila som narastajúci príval paniky i únavy a zhlboka sa nadýchla. Pred očami sa mi zjavovali tmavé škvrny a opäť mizli.

Pre istotu som sa oprela chrbta gauča a tak som bola tesne pri Potterovi. I v tejto nevhodnej a absurdnej situácii som si stihla všimnúť dlhé mihalnice na zavretých viečkach.

Odtiahla som sa a ešte raz triasla Vyvoleným. Na moje šťastie i úľavu sa pomaly prebral a nechápavo sa na mňa zahľadel.

„Zaspal som?“