*Magical Love (Harry Potter ff-ka)*

Osemdesiata siedma kapitola- Noc v Londýne

Keď sme konečne vypadli von, pristála som na Harrym a nechtiac ho tresla lakťom do hrude.

Bolestivo zaskučal a ja som okamžite zamrmlala ospravedlnenie a potom, netrvalo to dlho, v ústach zacítila žlč. Našťastie som sa stihla odplaziť meter ďalej, do rohu tmavej miestnosti, keď žalúdočné šťavy vystriedali zvratky. Na ramenách však okamžite zacítila upokojujúci dotyk ako mi chlapec odhrnul z tváre zatúlané pramene vlasov a ja som si po pár minútach so slzami na líci nakoniec utrela ústa.

„Prepáč." zamrmlala som ako si zaborila tvár do trasúcich sa dlaní.

„Nič sa nedeje, Megan." pritiahol si ma na hruď a pevne ma objal a ja som sa ďalej triasla v jeho náručí. „Je to v poriadku."

Teraz som už celkom vzlykala do jeho hrude, vystrašená ako malé dieťa a on sa so mnou pomaly kolísal zo strany na stranu a mrmlal mi do ucha slová útechy. „Milujem ťa. Šialene ťa milujem, Meg."

Mala som pocit, že sa nedokážem nadýchnuť, že sa všetko okolo mňa točí a že jeho hlas prichádza z veľkej diaľky.

Zavraždila som človeka.

Práve som vzala ľudský život.

Do neznámeho muža, ktorý mal určite rodinu, deti, priateľov zabodla zakliatu dýku a pripravila ho o ďalší jeho nádych.

Panika ma pomaly zaplavovala a pohlcovala moju myseľ a oberala ma o vôľu racionálne premýšľať. V ušiach šumela rozbúrená krv, na chrbte cítila ľadový pot, keď ma vlastná hlava zrádzala a nútila ma šialene sa báť.

„Nič sa nedeje, Meg. Sme v tom spolu, dobre?" Harry sa odtiahol a palcom mi zdvihol bradu, nútiac ma pozrieť sa mu do očí. Tie jeho boli jasne zelené, plné rovnakých pocitov, aké som v sebe držala ja „Si v poriadku. Všetko je v poriadku."

Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť, všetky tie šialené emócie zatlačiť niekam ďaleko dozadu mysle a on ma pevne zvieral a udržiaval očný kontakt.

Mohlo ubehnúť pár sekúnd či desiatok minút a my dvaja sme na seba stále hľadeli, obaja bledí v tvári.

Panika pomaly ustupovala až nakoniec našťastie celkom zmizla a ja som si roztrasenou rukou prehrabla vlasy.

Nenávidela som, z duše som nenávidela, keď sa to stalo, keď ma premohla psychická úzkosť a urobila ma ešte zraniteľnejšou než predtým.

Od smrti mami sa mi to stalo už dokopy tri krát, vždy v noci a niekedy ten stav trval len sekundy, niekedy dokonca až hodinu. Harry o ničom nevedel. Mal dosť starostí a problémov aby sa zapodieval tým, že zatiaľ čo on spí, ja vedľa neho zízam do stropu a trasiem sa na posteli.

Uzatvárala som si myseľ a robila všetko tak ako nás učil Snape, ale pred vlastnou hlavou som nedokázala uniknúť. Nikto to nedokázal.

„Ako sa cítiš?" Vyvolený ma pozoroval ako ranenú laň a mne vďaka tomu bolo ešte horšie.

„Je mi fajn." zaklamala som a odtiahla sa, snažiac sa nehľadiac na krv na mojich šatách.

„Tak to určite." odfrkol neveriacky a zachytil ma, keď som sa vyštverala na podlamujúce sa nohy, už celkom bez topánok a takmer okamžite znovu pristála na zemi „Odkedy máme pred sebou tajomstvá, Meg?"

Uprene sme na seba hľadeli a keď som sa znovu chcela odtiahnuť, už mi to nedovolil. Pevne zvieral moje zápästia a ja som bolestivo zasyčala. „Mohol by si ma láskavo pustiť?"

„Prečo si mi nepovedala o tých záchvatoch paniky?"

„Sám si videl v akom som bola po maminej smrti stave."