znova zo srandy uverejňujem príbehy písané, keď som mala 13, don't judge me xd
Kráčala som uličkami rušného New Yorku a môj cieľ bol ísť na pohovor do najväčšej firmy v New Yorku Williams' architects.
Ešte nedávno som študovala, ale teraz, keď som už skončila, som si musela nájsť prácu na plný úväzok. Žijem len zo dňa na deň, s peniazmi, ktoré hneď miniem, a pomaly nemám, kde bývať.
Síce bývam s mojim priateľom Alexom, ale od neho chcem čo najskôr odísť a zabudnúť.
Keby sa to dalo, nie?
Na začiatku bolo všetko fajn, ale Alex sa zmenil a začal ma biť a ponižovať. Nechcela som byť s ním, no musela som, inak by som skončila niekde na ulici. Lebo on je ten, od ktorého závisí môj život.
Tak som potichu trpela a nikomu som o tom nepovedala a takto to malo byť.
No teraz som sa rozhodla zakročiť. V živote som trpela už veľa a nenechám to tak ďalej. Budem sa snažiť získať seba samú, lebo seba som stratila už veľmi dávno.
Do tejto firmy príjmu len najlepších, ale musela som to vyskúšať, aby som mala z čoho vyžiť. Doteraz som pracovala v malej kaviarni a plat bol úplne nanič. Musela som študovať a na poriadnu prácu nebol čas.
Kvapky dažďa na mňa pomaly padali a mne začínala byť zima. Asi to bolo aj kvôli obyčajnýmu svetru, čo som mala na sebe, lebo ku sychravému počasiu sa veľmi nehodil. Len som musela dúfať, že zase neochoriem; a to mi už Alex neodpustí len tak. Prešli mnou zimomriavky nad tými myšlienkami a zadívala som sa pred seba.
Pred očami som mala najväčšiu budovu v New Yorku a po pár nádychoch a motivačných myšlienok som vstúpila dnu.
Zvnútra to bolo veľmi luxusné a ešte elegantnejšie, ako som si vôbec mohla predstaviť. Bola som tu prvýkrát v živote a hneď som mala pocit, akoby som tu patrila. Hemžilo sa to tu ľuďmi a všade bol strašne veľký ruch. V rukách som držala moju kabelku, a keď som sa pozrela na svoje ruky, zistila som, že sú úplne mokré. Vždy som ich mala mokré, keď som mala stres. A teraz som mala ten najväčší.
Prišla som ku stolu a spýtala sa, kde mám ísť na pohovor.
Milá pani sa na mňa usmiala a ponúkla sa, že mi ukáže cestu.
Keby bolo toľko milých ľudí na svete viac.
Obzerala som sa všade okolo a nemohla sa vynadívať. Všetko bolo také veľké. A predstava, že by som tu pracovala ma fascinovala. Ľudia, ktorí prešli okolo, vyzerali úplne dokonalo a sebavedomo, až som mala zase ten nedostatočnujúci pocit, ktorý má teraz sprevádzal životom dosť často. Z jednej strany to bolo úžasné, ale z tej druhej to bolo hrozné.
A pripadala som si ako schyzofrenik, lebo som vôbec nevedela, ku ktorej myšlienke sa mám prikloniť.
Prehĺtla som sliny a snažila sa vyzerať prirodzene, ale pri mne to nebolo asi možné.
Moje pocity sa dostávali na povrch, a čoraz viac sa má zmocňovali. A hlavne v tejto chvíli som po tom netúžila.
Keď už sme boli pred kanceláriou pána Williamsa, pani zaklopala a s milým úsmevom ma poslala ďalej. Kiežby ma jej úsmev mohol zbaviť tej nervozity.
A prečo nemám ja taký pekný úsmev?
Vošla som do priestrannej kancelárií, ktorá vyzerala lepšie ako môj celý dom, a moje oči zachytili postaršieho pána sediaceho za stolom. Pozdravila som sa milým hlasom a na jeho pokyn som si sadla na stoličku, kde sa to všetko začalo.
Oficiálne môj prvý príbeh, dúfam, že sa bude páčiť.
❤
