Práve som si obliekala kabát a chystala sa už domov, keď do kancelárie prišiel Lucas. Bolo už neskôr večer a nanajvýš zvláštne, že tu ešte je. Inokedy by sa hneď ponáhľal domov.
,,Čau." pozdravil sa mi a v rýchlosti si sadol za gauč, ,,Sorry, že som neprišiel včera a nedvíhal telefón."
,,A vysvetlenie?" Nadvihla som obočie a čakala, čo povie.
,,Jednoducho som chcel ísť, ale vieš.."
,,Jasné, takže si sa na mňa vykašľal kvôli nejakej tvojej štetke. Dík." poznamenala som a začala hľadať v kabelke kľúče od auta, aby som mala pripravené, lebo vonku silno pršalo.
,,Nie. Ja som chcel ísť, už som bol aj pripravený, no ona ma nechcela pustiť. Dokonca ani k telefónu." Dala som hlavu nabok a on vedel prečo. Aby si priznal chybu. ,,Dobre, vykašľal som sa na teba. Prepáč. Už sa to nestane."
Prikývla som s milým úsmevom a pokývala rukou, aby vstal z gauča a odišiel. On sa zasmial a zakýval na rozlúčku.
Už oblečená a s kabelkou v ruke som nastúpila do výťahu, kde nikto nebol. Nemala som dáždnik, takže som sa musela zakryť mojou bundou. No k ničomu to nepomohlo, keď som aj tak bola celá mokrá. Rýchlo som hodila kabelku a kľúče do auta a išla na druhú stranu, aby som si mohla sadnúť.
No započula som nejaké kroky, ktoré prešľapovali okolo. Obzrela som sa naokolo a v tieni som uvidela muža. Nevidela som mu do tváre, lebo bola tma, no videla som mužskú postavu. Chcela som si rýchlo sadnúť do auta, no ten muž začal rýchlejšie chodiť, až bol nakoniec pri mne tak, že som mu mohla vidieť do tváre.
,,Ahoj, kočka. Dlho sme sa nevideli." prihovoril sa mi svojim slizkým hlasom a nebezpečne sa približoval. Ja, celá v šoku, som cúvala, až som bola dosť ďaleko od auta, čo nebolo dobrým znamením.
,,Ešte nie je sobota." povedala som a snažila sa zistiť, čo má v rukách, no kvôli tme som nič nevidela.
,,Hej, no vieš. Nechcelo sa mi čakať. Už nie." Jedným pohybom nôh už bol pri mne a držal mi obe moje ruky. A ja už som mohla vidieť, čo mal v tých rukách. Putá mi dal na obe ruky a ja som sa nemohla pohnúť, keďže ma silno držal.
,,Chýbala si mi." šepol, ,, A teraz už budeme naveky spolu."
Snažila som sa z celej sily ho aspoň kopnúť, no hneď sa uhol. Putá nechceli povoliť a ani tak jeho pevný stisk.
,,Ššš.. upokoj sa. Pôjde to po dobrom, alebo po zlom. Tvoj výber." zašepkal.
Nechcela som ho už nikdy vidieť, a tiež som si to aj myslela, a nie s ním teraz niekde ísť. Začal ma ťahať ku jeho autu a ja som sa vzpierala najviac ako som vedela, no nijak nepovolil. Ani sa nepohol, keď som ho začala udierať.
,,Vidím, že si ťa musím skrotiť."
Tvrdý náraz do mojej hlavy mi zakázal rozmýšľať. Videla som hmlisto a keby som teraz chcela utiecť, tak by som nemohla. Videla som len jeho siluetu, ako sa nado mnou skláňa a usmieva. Z úst mi išla krv, ktorú som mu vypľula do tváre. Prestal sa usmievať, utrel si tvár a kopol ma do brucha.
Veľmi ma bolelo to, ako ma tam začal z celej sily kopať a biť asi päť minút vkuse. Vedela som, že to bolo kvôli tomu, že som ho nechala zavrieť. Ale psychopatovi nevysvetlíš nič. Už som nemohla ani dýchať a brániť sa už vôbec nie.
,,Ty malá kurva!" kričal tam na mňa, ,,Veril som ti a ty si ma zradila! Ale ja sa ti pomstím, ty suka. Budeš prosiť, aby som prestal."
Ja som už vôbec nezaznamenávala, čo mi hovoril. Akoby sa mi zahmlil celý mozog a mala som pocit, že som mŕtva. Bolesť už vystriedalo niečo iné. Prestal ma mlátiť a začal vyzliekať.
,,Teraz ťa tak ošukám, že sa zadusíš. A to myslím doslova, ty malá kurva."
Vyzliekal mi moje nohavice a ja som pozorovala krv, čo tiekla z môjho nosa. Jej železitú chuť som cítila na jazyku, keď som si s ním prešla po doráňaních perách. Kamienky sa mi zarezávali do kože na rukách a ja som sa cítila ako v nejakom tranze.
Keď mi už Ewan vyzliekol nohavice a rozopínal si opasok na svojich nohaviciach, tak som ho kopla rovno do tváre. On sa prevrátil dozadu a ja som sa pomaly snažila plaziť dozadu, dúfajúc, že to stihnem. No on ma chytil za nohy a pritiahol ku sebe. Mne nemohol uniknúť jeho typický úškrn.
,,Ale, ale. Čo si to zase urobila?"
