Presne tak, ako som si aj sľúbila, tak som aj urobila. Napúšťala som si plnú vaňu vody a asi polhodiny som v nej strávila. Potom som sa oholila, namastila všelijakými krémami a nalakovala si nechty. Taká čistá som sa vybrala dolu si urobiť čaj, oblečená len v župane. Dala som vody do kanvice, a kým sa voda uvarila, tak som dala do šálky jeden sáčok bylinkového čaju. Zaliala som ho a trochu počkala, kým sa to tam rozpustí. Chcela som si pozrieť konečne nejaký film, sama a v pokoji.
Zobrala som si čaj a sadla si s ním do obývačky, kde som zapla telku a hľadala nejaký normálny, neromantický film. Kým so hľadala, tak som už vypila celý čaj. Vykašľala som sa na to a rozhodla sa, že si pôjdem niečo pozrieť na notebooku. No v hocijakom pohybe, ktorý by som učinila, mi zabránil zvonček.
Vzdychla som si a postavila sa. Určite to bude Lucas alebo Tara. Totiž len oni sú schopní tu prísť tak neskoro v noci.
Otvorila som dvere, no toho, koho som videla, som tu vôbec nečakala. Snažila som sa mu vyhýbať za tieto dni, a aha - teraz tu stojí pred mojimi dverami, s rukami vo vreckách a vážnym pohľadom. Nič nepovedal a ani ja. Len som ho pozorovala, ako vošiel dnu a vyzul si topánky. Išla som za ním, keď išiel do obývačky, aby si tam sadol, ale nepovedala nič typu čo tu robíš?
,,Prečo sa mi vyhýbaš?" spýtal sa, stále pozorujúc moje telo v tom krátkom župane. Pokrútila som hlavou, no nič nepovedala. Neviem prečo, ale mala som z neho strach. Nebol opitý, ale aj tak som tomu pocitu nemohla zabrániť. On to zo mňa neťahal, ale len v tichosti sedel a pozeral sa na mňa.
,,Čo tu robíš?" spýtala som sa a tým som konečne niečo prehovorila. Sadla som si do bezpečnej vzdialenosti na gauč.
,,Neviem," Mykol plecami, ,,Len som ťa chcel vidieť. A možno.." Zastavil svoju reč, pristúpil ku mne a pobozkal ma na pery. Len malý, pekný bozk, nič viac. A vo mne to vyvolalo zvláštne pocity, ktorých identifikáciu som nevedela opísať.
Kašlem na to, že sa mu má vyhýbať. Ja to nedokážem. Sadla som si ku nemu bližšie a rozmýšľala, čo povedť. Alebo nepovedať? Dívala som sa naňho, lebo sa pozeral do zeme, pričom mal taký pohľad, keď nad niečím rozmýšľa.
Nechala som to tak a objala ho okolo ramien. Vždy som to chcela urobiť, no prišlo mi to divné. Ale teraz nie. Objal ma tiež a hlavu si zaboril do môjho krku. Krásne voňal ako vždy. Ja by som sa tej vône nevedela nabažiť a keby že je stále v mojej blízkosti, tak by som ho stále ovoniavala a on by tak nemal ani trochu osobného priestoru. Zase som bola blázon v mojich myšlienkach. Už som sa začala správať ako moja matka, a to bolo veľmi zlé.
,,Neviem, kde si bola, ale chýbala si mi." povedal po našej chvílke.
,,U matky. A aj ty mne." usmiala som sa a oprela sa o gauč. On sa oprel tiež, ale tak, aby ma mohol vidieť.
,,Naozaj?"
,,Hej, veď sa jej spýtaj.. Alebo radšej nie." zasmiala som sa. Neviem, čo by bolo, keby tam prišiel. Asi by sa ho začala pýtať otázky ohľadom našich akože detí. Pýtala by sa ho, aký má plat, alebo či si holí hruď. Takéto otázky u mojej matky boli úplne v pohode.
,,Nie, myslel som, či som ti chýbal." Jeho super biele zuby bolo vidno, keď sa usmial, a ja som nemohla inak, než urobiť to isté.
Stále sa usmievam, to nie je normálne.
,,Jasné, že áno. Mne chýba každý."
,,Oh, vážne?"
Nebezpečne sa približoval a pritom sa usmieval ako šialený. Zasmiala som sa nad tým a radšej sa trochu odsunula.
,,Ale ja som ti chýbal najviac." skonštatoval, keď bol už úplne blízko pri mne.
,,Neviem no." hrala som tú hru s ním. Páčilo sa mi to a jemu asi tiež.
,,Priznaj to." zašepkal mi do ucha a následne mi pobozkal krk. Ja som si preplietla prsty za jeho krkom a ostala ticho. Chcela som vedieť, čo urobí.
,,Povedz to." Malými božtekmi mi obsypal celý krk, až po kľúčnu kosť.
,,Ľúbim ťa." Ani neviem, čo mi vyšlo z úst.
On okamžite zamrzol a potom sa rýchlo odtiahol. Chcela som to nejak zachrániť, lebo potom by ma asi ignoroval, a to som samozrejme nechcela. Bola to pravda. Nevedela som, ani kedy som si to vlastne uvedomila, no už je to tak.
Ľúbim Richarda Harrisa.
Do chmár.
,,Ehm.. To som nechcela povedať.. ja len.." Nemohla som si dovoliť, aby zistil, čo v skutočnosti ku nemu cítim, no teraz už bolo neskoro.
Neskoro.
,,Pokoj." zasmial sa a tak odľahčil situáciu. Len som s obavami som si kúsala peru a pozerala naňho. Nevedela som, čo si teraz myslí a čo urobí. Mohla som mu povedať, že to nie je pravda, no nechcela som. Nechcela som klamať, a teraz by to už ani nebolo platné. Tak som to nechala na.. osud.
,,Mal by som už ísť." oznámil, no nijak sa nepohol. Pozrel na mňa, potom ma pobozkal na čelo a vstal.
,,Ahoj." pozdravila som ho potichu. Len sa na mňa poslednýkrát pozrel a potom bez slova odišiel.
A ja som tam ostala sama sedieť so smútkom na duši.
Prečo som taká idiotná?
